tojí Montreal. Stalo sa tak 1. októbra 1535.
Bretónsko, ako najzápadnejší výbežok Francúzskeho kráľovstva, bolo odjakživa námornou baštou. Jacques Cartier, rodák z prístavu Saint Malo, sa stal ako jediný spomedzi všetkých tamojších námorníkov moreplavcom svetového významu.
Skúsenosti mal už dávno pred tridsiatkou a navyše, výhodne sa oženil s dcérou šľachtica.
Vďaka tomu sa onedlho dostal do priazne ambiciózneho (ale aj osvieteného) kráľa Františka I., ktorý túžil narušiť španielsku a portugalskú hegemóniu na svetových vodách. Tiež sa chcel zmocniť zlata i korenia z vytúženej Číny.
Na ceste do nej však mala stáť nezanedbateľná prekážka – pobrežie Severnej Ameriky. Plavba nepoznaným územím ponúkala dobrodružstvo.
Nech žije francúzsky kráľ!
Podmaňovanie tajomných končín sa začalo v apríli 1534. O tri mesiace neskôr Cartierova maličká posádka o dvoch lodiach už osadzovala veľký kríž zdobený kvetmi ľalie s nápisom „Nech žije francúzsky kráľ.“ Vlastníctvo čerstvo preskúmaných pobreží bolo spečatené. O slovo sa však hlásilo nehostinné počasie.
Zaľadnené pobrežie Labradoru nasmerovalo Cartierových mužov do krajiny prívetivých Mikmakov, kde pri kvitnúcich ružiach, malinách a ríbezliach dohodli obchod s kožušinami a pripútali si k sebe dvoch synov hurónskeho náčelníka.
Samotný kapitán, potešený ich dobroprajnosťou a oboznámený s novým prostredím, prezieravo nariadil spiatočnú cestu.
Očarený slnkom
Asi o rok, na Sviatok svätého Vavrinca, objavil Cartier obrovský záliv. Ešte netušil, že je to ústie majestátnej rieky a ostal v presvedčení, že nachádza hľadaný prieplav do Číny. V sprievode spomínaných hurónskych synov, už osvedčených tlmočníkov, pomaličky postupoval na územie nazvané „Kanada“. Vraj tak to počuli z ich úst .
V hurónskom jazyku to značí „dedina“. Cartiera očareného septembrovým slnkom, krajinou a úrodnými pôdami, onedlho privítal náčelník Donnacona, ktorý ho po počiatočnom nadšení odhovoril od postupu proti prúdu stále tenšej rieky.
Zlá predtucha založená na hlbokom poznaní prírody sa napokon vyplnila. Prvý októbrový deň sa Cartier so skupinou chlapíkov ocitol pri dedine Hochelaga, na úpätí nádhernej hory nazvanej Montreal.
Mohutné salvy z kanónov boli na dlho poslednou potechou posádky, pretože tá od polovice novembra 1535 až do apríla 1536 pri samom prameni uviazla v ľade.
Neustále sneženie, chlad a nedostatok potravy priviedli aj zoceleného Cartiera na pokraj síl. Ešteže mu duchaprítomný prekladateľ naordinoval odvar z bieleho cédra.
Cesta do Číny?
Francúzska flotila samozrejme uspela, no z triumfálneho návratu domov nebolo nič. Kráľ František I. bol priveľmi zamestnaný bojom s Karolom V., a tak ho kauza „Kanada“ vôbec nezaujala. Až po štyroch rokoch zasadol s námorníkom za stôl a začal rokovať o záujme najvyššom – kolonizácii.
Slávou ovenčený kapitán, ktorý dokázal, že Newfoundland je ostrov a záliv svätého Vavrinca je prienikový koridor do vnútra kontinentu, však prípravy na výpravu nedokončil, lebo z obavy pre očakávaný úspech ho zradila španielska klika. Hlboko dotknutý sa s nákladom proviantu predsa len nalodil.
Po dvojročnom dobývaní nových území sa zdecimovaná posádka ošľahaná sériou hladomorov a chorôb rozhodla vrátiť naspäť. Námorník Cartier tam s presvedčením, že rieka svätého Vavrinca je začiatkom vysnívanej cesty do Číny, pokojne dožil.
