Jezuiti Spoločnosť Ježišovu potvrdil pápež bulou Regimini militantis Ecclesiae 27. septembra 1540.
V roku 1773 rád pápež Klement XIV. zrušil.
V 19. storočí rád obnovili.
História Spoločnosti Ježišovej, ako znie oficiálny názov jezuitského rádu, je spätá s menom baskického šľachtica Ignáca z Loyoly (1491 – 1556). Ten najskôr slúžil ako dôstojník vo vojsku navarrského vicekráľa, ako tridsaťročného ho však ťažko zranili pri Pamplone, ktorú obkľúčili francúzske vojská. Dlhý pobyt na lôžku vraj zmenil jeho zmýšľanie.
Na neskoršej púti do Svätej zeme v ňom dozrel plán stať sa kňazom.
Prvý predstavený Už počas štúdia teológie v Paríži okolo seba zoskupil šiestich priateľov, s ktorými zložil v roku 1534 sľuby chudoby a čistoty a sľub pôsobiť ako misionári v Palestíne, a ak by to do roka nebolo možné, dať sa bezpodmienečne k dispozícii pápežovi na splnenie akejkoľvek úlohy. Keďže preprava do Palestíny nebola možná, odobral sa Ignác, už s diplomom z filozofie a teológie, so svojimi druhmi do Ríma.
V roku 1539 spísal stanovy, v ktorých prevládal princíp vojenskej poslušnosti. Hoci pápež spočiatku odmietal nový rád uznať, napokon ho bulou Regiminis militantis Ecclesiae 27. septembra 1540 schválil. Počet členov rádu spočiatku obmedzil na 60, ale ešte pred smrťou Ignáca z Loyoly mal rád už tisícovku bratov.
Zakladateľ sa stal, samozrejme, aj prvým predstaveným rádu, ktorého hlavným cieľom malo byť pastierstvo duší. Okrem troch obvyklých rehoľných sľubov poslušnosti, čistoty a chudoby sa zaviazali i štvrtým sľubom absolútnej poslušnosti voči pápežovi.
Rozmach Jezuitský rád je neodmysliteľne spätý s náboženským pohybom šestnásteho storočia. Vzostup protestantizmu si vyžiadal reakciu katolíckej cirkvi, ktorej najviditeľnejším znakom bol Tridentský koncil (1545 – 1563), ale aj reformy v jednotlivých rádoch (v živote kláštorov ustúpil kontemplatívny prvok a väčší dôraz sa kládol na aktívnejší život).
To bol aj prípad nového rádu. Jezuiti sa neviažu k jednému miestu, ale musia byť k dispozícii na vykonanie akéhokoľvek príkazu doživotne voleného generála, podriadeného pápežovi.
Napriek prísnym pravidlám sa Spoločnosť Ježišova rozrastala ďalej. Spomínaná tisícovka členov mala v čase smrti Ignáca z Loyoly vyše sto domov od Japonska až po Brazíliu. Jezuiti však zasahovali najmä tam, kde hrozili katolíckej cirkvi citeľné straty. Pôsobili v školstve, kázali, poznamenali literatúru, hudbu, výtvarné umenie i architektúru (baroko sa nenadarmo nazýva jezuitským slohom). Napriek všeobecne rozšírenej predstave najväčších tmárov sa venovali aj vedeckej práci.
Úpadok Nemalý vplyv na verejný život a dôslednosť jezuitov začali byť tŕňom v oku mnohým európskym (katolíckym) panovníkom. Útoky sa množili, a hoci chcel pápež Klement XIV. rád len zreformovať, nakoniec ho, po tom, čo sa francúzski Bourbonovci začali vyhrážať schizmou, 21. júla 1773 zrušil. Pápež pripustil, že rád spôsobuje nepokoje medzi národmi a jeho členom aspoň dovolil prejsť k iným rádom alebo sa stať svetskými kňazmi.
V roku 1814, po stabilizácii pomerov v Európe po napoleonských vojnách, však pápež Pius VII. rád obnovil. Svoju moc už jezuiti neobnovili. Dnes je s dvadsiatimi tisíckami členov Spoločnosť Ježišova najväčším katolíckym rehoľným spoločenstvom a sústreďuje sa najmä na oblasť misií, vzdelávania a vedy.
