Jej rodné meno je Greta Lujza Gustafsson. A jej kariéra trochu pripomína príbeh Popolušky. Mladé dievča, ktoré pochádzalo z chudobnej rodiny, si v holičstve všimol syn majiteľa najväčšieho švédskeho obchodného domu PUB a ponúkol mu prácu predavačky a zároveň modelky. Greta neskôr začala študovať herectvo na divadelnej akadémii v Štokholme, kde ju objavil režisér Maurice Stiller.
Dobrá obchodníčka
Greta Garbo patrila k herečkám, ktoré si rozumejú s kamerou. Jej oči a chladný výraz tváre boli také dokonalé, že slávu by jej priniesli aj fotografie. Pre nemý film bola ideálnou herečkou. V roku 1925 však odišla do Hollywoodu bez toho, aby vedela čo i len slovo po anglicky. Po miernej úprave zovňajšku z nej urobili tajomného vampa.
S prechodom na zvuk bola na rozdiel od niektorých kolegýň úspešná. Jej zastrený hlas s jemným severským prízvukom bol natoľko príťažlivý, že producenti mohli pod film Anne Christie dať slogan Greta Garbo hovorí! Film Ninočka, ktorý si robil posmech zo Sovietskeho zväzu, uviedli s aktualizovaným podtitulom – Greta Garbo sa smeje!
Garbo nebola len úžasnou herečkou, ale aj veľmi tvrdou obchodníčkou, kde hlavným tovarom bolo jej meno. Dokázala si dohodnúť také podmienky, o akých iné mohli len snívať.
To sa prejavovalo aj v jej súkromnom živote, kde nemala šťastie na mužov. Možno aj tam boli korene jej viac-menej potvrdenej bisexuality. Jednou z Gretinych partneriek mala byť podobne vzťahovo neúspešná, ale o to viac nezávislá a sebavedomá nemecká herečka Marlenne Dietrichová.
Dajte mi pokoj!
Greta Garbo sa rozhodla v roku 1941 po filme Žena dvoch tvárí vo veku len tridsaťšesť rokov skončiť s filmovou kariérou. Ponuky však dostávala naďalej. V roku 1948 dokonca urobila niekoľko kamerových testov pre filmovú adaptáciu Balzacovho románu Vojvodkyňa de Langeais, ale návrat sa nekonal.
Jej odchod do ústrania sa často spájal s vetou, ktorú ako ruská balerína trikrát vyslovila vo filme Grand Hotel (1932). Herečka sa proti tomu ostro postavila: „Nikdy som nepovedala, že chcem byť sama. Povedala som, že chcem, aby ma nechali na pokoji, a to je rozdiel.“
Prenasledovanie tlačou
Do svojho súkromia púšťala herečka iba blízkych ľudí, a tak sa o jej byte na 52. ulici v New Yorku šírili legendy. Spisovateľ Truman Capote bol jedným z mála, ktorí mali možnosť navštíviť ju. Nepotvrdil, že nikde v byte nemá zrkadlá, len ich nevidel v miestnostiach dostupných pre hostí. Na druhej strane dosvedčil, že hoci bola Greta Garbo vášnivou zberateľkou umenia, minimálne dva Picassove obrazy si zavesila naopak.
V roku 1954 jej americká filmová akadémia udelila čestnú sošku za výnimočné výkony. Gretu to neovplyvnilo v jej rozhodnutí nehrať. Keď ju presviedčali ukázať sa aspoň v divadle, odpovedala nesplniteľnými požiadavkami: aby bolo napríklad prvých pätnásť radov prázdnych. Televíziu odmietala úplne, bola jej odporná. Herečkina túžba po samote bola hnacím motorom pre paparazzov, pre ktorých bola zvláštnou trofejou. Vrcholom ich necitlivosti bol rok 1976, keď ju na dovolenke na ostrove Antigua odfotografovali, ako sa kúpe hore bez.
Greta Garbo zomrela na zlyhanie obličiek spojené so zápalom pľúc. Hoci tvrdila, že bude trvať týždne, kým si to niekto všimne, opak bol pravdou.
