V polovici 16. storočia sa renesancia pomaly končí. Pred barokom však nastupuje manierizmus, akýsi vysoko štylizovaný medzistupeň. Jedným z jeho prominentných tvorcov bol aj maliar a grafik Parmigianino. Zomrel 24. augusta 1540.
Ten krk je akýsi pridlhý. Mária, vysoká a neproporčne chudá hľadí na dieťa v náručí, trochu s láskou a trochu s nadhľadom. Po jej pravej ruke, s neprirodzene dlhými, príliš štíhlymi prstami sa tlačia anjeli. Ani v jednom z nich necítiť nič božské, nadprirodzené, nič vážne. Iba akúsi bázeň a obdiv, akoby ste nahnali dokopy kŕdeľ detí, ktoré netušia, čo sa od nich očakáva.
PARMIGIANINO
Narodil sa 11. januára 1503 v Parme. Manierista, bol presvedčený, že umenie prekračuje prírodu. Najznámejšie dielo: Madona s dlhým krkom. Zomrel 24. augusta 1540 v Casalmaggiore
Tak na prvý pohľad vyzerá jeden z najslávnejších obrazov talianskeho neskororenesančného manierizmu. Máriu s dieťaťom a anjelmi, takzvanú Madonu s dlhým krkom namaľoval na sklonku svojho krátkeho života Parmigianino.
Umelecká rodina Girolamo Francesco Maria Mazzola sa narodil v Parme. Parma vtedy nepatrila k veľkým dobovým centrám umenia ako to bolo v prípade Ríma, Benátok či o čosi skôr Florencie.
Napriek tomu v nej žilo niekoľko talentovaných renesančných umelcov. Podľa Vasariho u dvoch z nich malý Francesco vyrastal.
Po smrti svojho otca, tiež maliara, sa ho ujali strýkovia. V takomto prostredí bolo akosi predurčené, že aj talentovaný mladík bude pokračovať v rodinnej tradícii. Strýkovia si rýchlo všimli jeho talent. Ešte nemal ani dvadsať rokov a už im pomáhal na viacerých miestach v provincii. Čoskoro pracoval samostatne, priamo v Parme na freskách v mestskej katedrále. Najímať si ho začala aj lokálna honorácia.
Autoportrét maliara Parmigianina v zrkadle.
FOTO - WIKIMEDIA
Manierizmus Veľký vplyv mal na Parmigianina v tom čase populárny Correggio, ktorý od roku 1518 žil práve v Parme. Našiel uňho chuť experimentovať, čím sa do istej miery líši od starších súčasníkov. Tí zväčša pracovali ešte v duchu pravidiel klasického renesančného maliarstva.
U Parmigianina sa však následne objavujú prvky, ktorými sa líši. Jeho autorský štýl zahŕňa napríklad len jemné, akoby naznačované ťahy štetcom. Majú zdôrazniť, že maliarstvo je nielen obyčajné umenie. Už renesancia považovala maľovanie za „vedu". Parmigianino však bol presvedčený, že maľovanie je ešte čosi viac - prírodu nielen nasleduje. Prekračuje ju. Keď maliari prijali túto myšlienku, vznikol manierizmus.
Viacerí umelci sa vtedy snažili posunúť dobové umenie. Výsledkom však boli aj neprirodzené tvary a pózy, erotika, ale i výraznejšie narábanie s farbami.
Kým renesanční maliari až fanaticky pracovali s perspektívou, pre manieristov prestala byť taká veľmi dôležitá. Dôležitejšie bolo podľa umelcov dostať sa pod anatomicky dokonalý povrch postáv. Zrazu boli podstatnejšie vnútorné pochody. Cieľom bola ideálna krása.
Dva mesiace väzenia V tridsiatych rokoch sa Parmigianino vybral študovať do Ríma. Údajne sa chcel učiť od toho najlepšieho a vybral si maľby slávneho Raffaela. Po vyplienení Ríma vojakmi Karola V. však utiekol do Bologne a neskôr sa vracia do Parmy, kde zažíva svoj umelecký vrchol. Pracuje na viacerých cirkevných zákazkách a podpisuje kontrakt na dve maľby v kostole Santa Maria della Steccata.
Zaujíma sa však aj o alchýmiu, pričom kontrakt neplní. V roku 1539 ho preto obvinia, že dohodu porušil a na dva mesiace ho uväznia. Po prepustení z väzenia sa Parmigianino rozhodne z Parmy utiecť. Uteká do Casalmaggiore, kde 24. augusta 1540 ako 37-ročný umiera.
Príčinou jeho skorej smrti mohli byť aj orgány zničené pokusmi. Niektoré verzie síce tvrdia, že Parmigianino bol veľkým milovníkom mágie, pravdepodobnejšou verziou však je, že experimentoval s látkami, ktoré by mohol využiť pri leptaní grafík. S touto technikou pracoval ako jeden z prvých a pravdepodobne sa ju snažil zdokonaliť.
