Zomrel pred dvadsiatimi rokmi, 18. augusta 1990.
Burrhus Frederic Skinner 20. marca 1904 - narodil sa v mestečku Susquehanna, Pennsylvánia. Vychovávali ho k zodpovednosti, bavila ho technika a chcel byť spisovateľom.
1931 - absolvoval Harvardovu univerzitu, kde pracoval nasledujúcich päť rokov ako výskumník.
1936 - 1947 - pracoval na Minnesotskej univerzite, neskôr na Univerzite Indiany, kde viedol Katedru psychológie.
1948 - píše knihu Walden Two a vracia sa na Harvard, kde zostal do konca života.
1971 - publikuje knihu Beyond Freedom and Dignity (Za hranicami slobody a cnosti).
18. augusta 1990 - zomiera na leukémiu.
Skinner nepochyboval o tom, že svet je veľmi nedokonalý a možno ho zmeniť k lepšiemu. Aj človeka možno správnou výchovou zdokonaliť. Ak sa zvolia správne výcvikové metódy, môže napríklad prekonať obmedzenia svojho tela.
Nemal rád „mäkké“ odhady, namiesto nich žiadal „tvrdé“ fakty, overené experimentálne.
Ako najvýznamnejší moderný predstaviteľ smeru nazvaného behaviorizmus chcel z psychológie urobiť skutočnú vedu, teda disciplínu s merateľnými a objektivizovanými výstupmi. To sa mu vo veľkej miere aj podarilo.
„Čierne“ boxy Skinner napísal vyše dvadsať kníh a takmer 200 článkov. Preslávil sa experimentovaním v čiernych boxoch. V skutočnosti to boli sivé, dômyselné skrinky s páčkami, kolieskami, rebríkmi a zrkadlami, v ktorých skúmal reakcie zvierat.
Dokazoval v nich, že správanie nezávisí od emócií alebo iných vnútorných stavov, ale iba od podnetov z okolia. Dokonca aj vtedy, ak sú tieto podnety veľmi nepravidelné. Práve tu urobil svoje najvýznamnejšie objavy.
„Intuícia nám napovedá, že náhodné a časovo vzdialené odmeňovanie by malo viesť k pocitom beznádeje a k rezignácii na doterajšie správanie. To sa však nestalo,“ napísala v knihe Pandorina skrinka psychologička Lauren Slaterová.
Vedec opakovane zisťoval, že potkany, zriedkavo odmeňované potravou za stisnutie páčky, v tejto činnosti pokračovali s veľkým úsilím ďalej a ďalej.
Experimentálne overený fakt znel: nepravidelne odmeňované správanie možno vykoreniť najťažšie. Zrazu mohol Skinner vysvetliť aj to, prečo ľudia robia toľko hlúpostí v očakávaní veľmi neistej odmeny.
Prečo úplne normálni ľudia nechávajú v zadymených kasínach celý svoj majetok a zaplietajú sa do hrozných problémov alebo prečo ženy tak vášnivo milujú a muži tak ochotne riskujú pri špekuláciách na burzách.
Všetko to súvisí s prerušovaným posilňovaním. „Skinner mohol teraz ukázať jeho mechanizmy aj nepredvídanú podobu, akú môže toto správanie nadobudnúť.
Prenasleduje nás od čias, keď sa Adam a Eva objavili v raji. Má obrovskú silu,“ napísala Slaterová.
Holuby aj dcéry Pokiaľ ide o vzťah ku Skinnerovým výskumom, svet psychológie bol rozdelený minimálne na dva tábory. Zatiaľ čo časopis Time Skinnera v roku 1975 vyhlásil za najvplyvnejšieho amerického vedca, iní ho upodozrievali zo snáh vytvoriť totalitný štát, kde by sa ľudia podriaďovali tvrdej výchove.
Stali by sa z nich automaty bez vlastných potrieb a emócií. Nahrávali tomu aj Skinnerove vízie ideálnej spoločnosti, ktorú by nemali riadiť politici, ale behaviorálni psychológovia, odmeňujúci správne vzory správania.
Skinner pracoval so žabami, myšami, holubmi aj s opicami. Počas druhej svetovej vojny cvičil holuby, ktoré by sa dali používať ako riadené strely.
Pre opičie mláďatá vytvoril drôtené matky a skúmal ich reakcie. Nepochyboval o tom, že metódy výskumu správania zvierat možno použiť aj u ľudí. Experimentoval preto s výchovou svojich detí.
Podľa Skinnerových neprajníkov mala pre tvrdú výchovu v detskom čiernom boxe spáchať jeho dcéra Deborah samovraždu. Nič také sa však nestalo, aspoň podľa zistení Slaterovej. Naopak, rozhovor s druhou dcérou Júliou ukázal, že Skinner bol citlivým a pozorným otcom, ktorý veľmi presne vedel, čo jeho deti potrebujú.
Dnes málokomu napadne, že semafory na križovatkách, ktoré výrazne znižujú nehodovosť, sú vlastne uplatnením Skinnerových poznatkov. Že jeho výskumy pomohli obrovskému počtu pacientov trpiacich úzkostnými poruchami, aby sa svojich fóbií zbavili.
K jeho overeným zisteniam patrí aj to, že ľudia lepšie reagujú na odmeny ako na tresty.
