Autor viac než tisícky básní a stoviek prozaických textov sa narodil 16. augusta 1920.
„Vážená pani Crosbyová, neviem, kto som. S úctou Charles Bukowski,“ napísal Bukowski editorke Black Sun Press, keď ho požiadala o krátku autobiografickú črtu. Napriek tomu, že to napísal v čase, keď ho takmer nikto naozaj nepoznal, možno povedať, že jeho život by sa dal zhrnúť do tohto krátkeho sarkastického tvrdenia.
Stojac na okraji bítnického hnutia, ku ktorému sa často neprávom priraďuje, Bukowski ani ako spisovateľ, ani ako človek nikdy veľmi dobre nevedel, kým je.
Sú horšie veci, než byť sám
Bukowski sa narodil v nemeckom Andernachu, z ktorého sa jeho rodičia krátko po páde nemeckého hospodárstva presťahovali späť do Spojených štátov. Nepríjemnému detstvu, ktoré v rozhovoroch označoval ako hororový príbeh s veľkým H, dokonca venoval aj román s názvom Šunkový nárez.
Sám neskôr priznal, že otcove bitky ho doviedli k tomu, aby hovoril to, čo si skutočne myslí, že jeho despotická výchova bola najlepšou spisovateľskou školou, pretože z neho doslova vytĺkol všetku pretvárku.
Ak aj Bukowski písal priamo, vždy to boli fakty o živote na okraji akejkoľvek komunity, o neschopnosti vychádzať so ženami, o alkohole, sebadeštrukcii, násilí a potrebe udržať si emocionálny odstup.
Málokedy sa zamýšľal nad významom týchto skutočností a takmer nikdy ich hlbšie neanalyzoval.
Po maturite chodil dva roky na vysokú školu, kde študoval okrem iného aj žurnalistiku. Podľa vlastných slov však tieto dva roky viac ako na prednáškach strávil ležaním na trávniku a pitím piva.
Navyše, nikdy novinárom byť nechcel, pretože nevedel, o čom by vlastne písal. Azda len do novín, keďže nasledujúce roky strávil cestovaním po Amerike a hľadaním „zlatej vety a toho skutočného príbehu“.
V lacných podnájmoch medzi prácou a jej hľadaním, podobne ako neskôr protagonista románu Faktótum, napísal stovky poviedok, ktoré posielal do rôznych časopisov.
Poštový úrad
Editori ho však odmietali s odôvodnením, že jeho texty „nie sú dosť dobré“. To jediné slovo „dosť“ mu dávalo nádej. Nakoniec sa však Bukowski aj napriek odporu k pravidlám a autoritám zamestnal priamo vo verejnom sektore. Na poštovom úrade strávil s prestávkami takmer dvanásť rokov, ktoré označil za peklo. V tom čase málokto z tých, ktorí sa narodili do veľkej hospodárskej krízy, chápal, ako môže nenávidieť prácu, ktorá je synonymom celoživotnej istoty.
Prišli však šesťdesiate roky a časy sa menili. Bukowski tráviaci noci triedením zásielok a dni pitím a písaním poézie, začal publikovať v rôznych nezávislých časopisoch.
V magazíne Open City mal vlastnú rubriku s názvom Zápisky starého prasáka, ktorú si všimol vydavateľ John Martin a ponúkol mu sto dolárov mesačne, ak sa bude venovať už len písaniu. Bukowski dal výpoveď a o mesiac Martinovi doniesol rukopis svojej prvej knihy začínajúcej sa vetou: „Všetko sa začalo ako chyba“ a jej názov Poštový úrad naznačoval, kde sa tá chyba stala.
Bukowski sa až do konca života živil už len písaním. Stal sa básnikom americkej spodiny, obyčajných ľudí, ktorí v tomto šialenom svete robia obyčajné chyby, ktorí márnia svoj čas prácou diktovanou inými, oveľa zúfalejšími existenciami. Na náhrobnom kameni má vyryté „Nesnažte sa!“ – svoju životnú filozofiu v jednom imperatíve.
„Hlavne ide o to nesnažiť sa. Ani o Cadillac, tvorbu či nesmrteľnosť. Počkajte, a ak nič nepríde, čakajte dlhšie.“
Autor: Aňa Ostrihoňová
