Let číslo 123 Let stroja Boeing 747 smeroval z Tokia do Osaky.
Príčinou nešťastia zrejme bola menšia nehoda pri pristávaní v roku 1978 a následná neodborná a nedôsledná oprava.
Dôsledkom bola explózia v zadnej časti lietadla.
Nehodu prežili štyria ľudia, zomrelo 520 pasažierov a členov posádky.
Nikdy predtým a ani nikdy potom nezomrelo na palube jedného lietadla toľko ľudí. Aby sme boli presní, zrážka dvoch Boeingov z roku 1977 na Kanárskych ostrovoch si vyžiadala ešte viac obetí. História si však pamätá najmä katastrofu z roku 1985.
Veža, máme problém Medzinárodné letisko v Tokiu, známe aj ako Haneda, bolo od rána zaplnené množstvom Japoncov. Blížil sa sviatok Obon, akási budhistická verzia našich Dušičiek. Pamiatku zosnulých si chcelo uctiť aj 509 pasažierov letu číslu 123 spoločnosti Japan Airlines.
Dvanásť minút po štarte sa však v zadnej časti lietadla ozval náraz. „Okamžite... problém,“ zaznelo v riadiacej veži lámanou angličtinou. „Potvrďte, že ste v núdzi,“ reagoval dispečer na tokijskom letisku. „Áno. Potvrdené,“ odvetil jeden z pilotov.
Tlak vnútri lietadla začal klesať v čase, keď sa lietadlo nachádzalo vo výške viac ako 7000 metrov. Pasažieri mali napriek uvoľneným kyslíkovým maskám problémy s dýchaním. Upokojovať ich okrem 15 letušiek začala aj istá Jumi Očiaiová. Stewardka, ktorá bola mimo služby, no celý čas sa správala, akoby to tak nebolo. Osud ju za to neskôr odmenil – Očiaiová bola medzi štyrmi šťastlivcami, ktorí nehodu prežili.
Dráma sa však medzitým odohrávala aj v kabíne. Za kormidlom sedeli dvaja muži – skúsený kapitán, ktorého presunuli na vyťažené vnútroštátne lety, aby zaúčal mladších kolegov. Vedľa neho sedel kopilot a za nimi nad všetkým dohliadal letový inžinier. Nikto z nich netušil, čo sa deje s ich lietadlom.
Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že výbuch v zadnej časti lietadla odtrhol podstatnú časť vertikálneho stabilizátora slúžiaceho na udržiavanie rovnováhy. Navyše, zo stroja už o pár sekúnd vytiekla kvapalina zo všetkých štyroch hydraulických systémov. V praxi to znamenalo, že lietadlo sa stalo neovládateľným. Dostalo do nezastaviteľného, takmer 90-stupňového stúpania a o pár sekúnd začalo rovnako prudko klesať. Tento scenár sa opakoval dokola.
Piloti improvizovali V kabíne navyše, rovnako ako inde v lietadle, dochádzal kyslík. „Mali by sme si nasadiť dýchacie masky?“ spýtal sa letový inžinier. „Áno, bolo by to lepšie,“ odvetil kapitán. Ani jeden z členov posádky to neurobil a doteraz nie je jasné prečo. Čoraz jasnejšie však začalo byť to, že kapitán, pilot aj letový inžinier sa dostali do akéhosi zvláštneho kŕča. S vežou komunikovali len stroho, občas na jej pokyny nereagovali.
Piloti však vedeli len to, že sa musia pokúsiť pristáť. Šialené stúpanie a následné strmhlavé klesanie k zemi sa im postupne podarilo zmierniť. Bez hydrauliky im zostala jediná možnosť, ako ovládať smer lietadla – pomocou motora. Zistili, že keď uberú plyn, dokážu zvrátiť šialené stúpanie a jeho pridaním zasa zastavia klesanie nadol. Podobne sa im podarilo korigovať horizontálny smer – vypínaním a zapínaním raz pravého a inokedy ľavého motora.
Japonská hrdosť Piloti bojovali so strojom viac ako pol hodiny. O 18.56 narazili do kopcov neďaleko hory Osutaka. Na zvukovom zázname z čiernych skriniek počuť pár sekúnd pred zrážkou už len zúfalé pokyny kapitána na zdvihnutie lietadla a hrozivo znejúci hlas automatického systému. Posádka však napriek všetkému odviedla skvelú prácu. Na neskoršom trenažéri sa žiadnemu zo štyroch testovacích pilotov nepodarilo udržať svoj Boeing vo vzduchu dlhšie ako 30 minút.
Tragédia pokračovala aj po tom, ako lietadlo dopadlo na zem. Na miesto havárie už po dvadsiatich minútach priletel vrtuľník americkej armády z neďalekej základne Jokota. Zvíťazila však japonská hrdosť. Riadiaca veža helikoptére nariadila vrátiť sa späť na základňu a na miesto vyslala vlastné jednotky. Kým dorazili k Osutake, bola už tma. A v záchrannej operácii pokračovali až na druhý deň.
Nehodu nakoniec neprežil ani jeden z 15 členov posádky a ani ďalších 505 pasažierov. Okrem spomínanej letušky Očiaiovej vytiahli z trosiek živých už len ďalších troch ľudí.
Autor: autor pracuje v agentúre SITA
