Prvá explózia zničila prvú a druhú komoru. Len zázrakom jeden z námorníkov nachádzajúcich sa v blízkosti stačil vypnúť reaktory. Možno tak zabránil atómovej katastrofe. Ďalší výbuch zabil i jeho.
Rodičia námorníkov, ktorí zomreli v dôsledku explózie, spoznávali svojich synov podľa kúskov tiel. Všetci chceli pochovať za každú cenu toho svojho. Podrobovali sa ešte rok po havárii ťažkej skúške – pod dozorom súdnych lekárov si prehliadali ľudské fragmenty a hľadali jazvičky z detstva, znamienka, škvrnky.
Putin prišiel neskoro
Ako je na bývalom sovietskom priestranstve zvykom, o tragédii sa pomaly a neisto začalo hovoriť až dva dni po tom, čo sa o nej velenie armády i štátu dozvedelo. Pritom Nóri zaznamenali ihneď výbuchy i vo vzdialenosti 150 míľ, kde sa nachádzali ich lode. Moskva tvrdošijne mlčala. Prezident Vladimir Putin bol na dovolenke v Soči a prehovoril o nešťastí až päť (!) dní po tom, čo ho o ňom informovali.
Medzitým už celý svet sledoval zomieranie tých členov posádky, ktorí prežili prvé explózie, takmer v priamom prenose. Celý svet im desať dní držal palce. Ruskí občania, hlavne pozostalí, čakali na Putina. Ten sa objavil, až keď už bolo neskoro. Navyše tvrdošijne odmietal zahraničnú pomoc. Vdovy námorníkov dodnes tvrdia, že niekoľko ľudí sa mohlo podariť zachrániť.
Keby sa Rusko vtedy nebálo o svoju reputáciu, nebolo mu trápne poprosiť o pomoc a nesnažilo sa skryť pred zrakmi svetovej verejnosti príčiny, dôsledky havárie i samotnú atómovú ponorku. Medzitým sa rozšírili fámy o útoku americkej ponorky, o neznámych podmorských objektoch atď. Žijú medzi ľuďmi dodnes vďaka informačnému vákuu, za ktoré je zodpovedné politické vedenie Ruska.
Zachovali sa zápisy námorníkov čakajúcich na spasenie. Bolo jasné, že zomierali v strašných fyzických i psychických mukách. Ich ženy vedeli, že niekto ešte na palube ponorky žil. Dúfali, že práve ten ich. Osem manželiek námorníkov bolo tehotných. I im písali uväznení muži posledné listy. Niektorí verili v záchranu, iní už nie.
Záver lekárov: 23 mužov, ktorí prežívali v deviatej komore, zomrelo udusením, najskôr však osem hodín po výbuchu. Možno to vydržali i dlhšie. Rada expertov tvrdí, že mohli žiť ešte tri dni po explózii. Pomoc neprišla. Putin zavolal cudzincov na záchranné práce, až keď už bolo neskoro. Až 21. augusta sa nakoniec nórskym potápačom podarilo preniknúť do potopenej ponorky. A práve vtedy bolo jasné: všetci sú mŕtvi.
Najradšej by ich zastrelil
Mŕtvy bol i dôstojník Dima Kolesnikov, ktorý výbuchy prežil a aj čakal na záchranu. Predtým, než sa udusil, napísal list, ktorý dodnes nezverejnili s tým, že má „súkromný obsah“.
Skúsený námorník tušil, že zomrie. Okrem posledných slov žene napísal i odkaz vyšetrovateľom. Známa je len jediná veta z jeho pred smrťou napísaného listu. „Ja by som ich všetkých dal zastreliť...“ napísal Kolesnikov. Koho mal na mysli?
Súčasné velenie námorníctva priznáva: všetko sa vyšetriť nepodarilo. Oficiálna verzia znie, že haváriu vyvolali výbuchy torpéd. A čo vyvolalo explóziu? Vraj celkom isto chýbajúci človek. Nevie sa, kto z námorníkov sa dopustil osudného omylu. Alebo bolo možno všetko úplne inak.
Autor: Agentúra Epicentrum
