Dnes uplynulo 455 rokov od jeho narodenia.
Vavrinec Benedikt Nedožerský Narodil sa 10. augusta 1555 v dedine Nedožery.
V roku 1603 dopísal Dve knihy českej gramatiky.
Okrem jazykových noriem sa venoval aj lyrike a pedagogike.
Zomrel 4. júna 1615 v Prahe.
V úvode do prevratnej Českej gramatiky spoznáva história podráždeného Vavrinca. Ten nielenže krúti hlavou nad tým, že široké slovenské vrstvy zanedbávajú materinský jazyk, ale kritikou mieri ešte vyššie. Zdôrazňuje, že ak slovenskí vzdelanci potrebujú hovoriť o nejakej vážnejšej veci, okamžite sa utiekajú k akejsi „pololatinskej“ miešanine.
Dôvod bol zrejmý. Slovákom chýbala tradícia domáceho písomníctva v národnom jazyku. Viacerí reformáciou ovplyvnení učenci sa tak prezieravo začali prikláňať k českému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Vavrinec, ktorý prišiel k susedom za svojím strýkom, tak nebol žiadnym priekopníkom. Ešte pred ním tak spravil aj básnik Silván a dramatici Kyrmezer s Mošovským.
Správny pravopis Všeobecne známy prídomok „Nedožerský“ si jeho nositeľ pridal podľa rodnej obce nachádzajúcej sa neďaleko Prievidze. Tam začal pod tvrdým vedením rektora Alberta Husselia objavovať ozdobnejšiu reč.
Po absolvovaní Karlovej univerzity a učňovských rokoch vo viacerých českých sídlach získal začiatkom 17. storočia titul magistra filozofie a začal prednášať na Karlovej univerzite. Repertoár jeho prednášok bol pomerne široký a okrem rétoriky, klasickej filológie a poetiky si ku koncu života pribral aj fyziku s aritmetikou.
Rovnako tak stupňoval aj svoje funkcie. V roku 1611 sa stal dekanom a keď o tri roky neskôr, už ako rektor, zomrel, odkázal svojej škole celý majetok. Počas týchto nábožensky tolerantných čias sa spriatelil aj s významným rodákom Jánom Jesseniom.
Prvá česká gramatika Kým Jessenius pitval, liečil a prednášal, Laurentius Benedictus Nudozerinus takmer deväť rokov pripravoval českú „mluvnicu“. Ako človeka nezaťaženého českým prostredím ho poháňala túžba napísať prvú systematickú gramatiku.
V jej vstupnej časti si všímal tvaroslovie a hlásky, upriamil pozornosť aj na mnohé moravské a slovenské výrazy, pričom v druhej časti sa venoval skladbe reči. A to na takej úrovni, že takmer vyše dvoch storočí slúžila ako najlepšia príručka a jej kvality oceňovali aj ľudia ako Josef Jungmann. Oprávnene, pretože autor v diele Dve knihy českej gramatiky dômyselne spojil živú hovorovú reč s kultivovaným cirkevným jazykom.
„Ako maliar nemaľuje takého leva alebo jeleňa, akého by si hádam vo svojej hlave vytvoril, ale akého bol očami pozoroval a o ktorého podobe v duchu veľmi starostlivo pouvažoval, tak ani gramatik netvorí spôsob reči, neodvodzuje pravidlá odnikiaľ ako z bežného používania,“ napísal vo venovacom liste tohto po latinsky napísaného spisu.
Tým, ktorým sa zdalo neprimerané, že ako cezpoľný zasahuje do cudzieho jazyka, zároveň v onom roku 1603 odkázal, že takisto aj nemecký, taliansky či francúzsky učenec sa s veľkou vervou môže venovať latinčine či gréčtine.
Predchodca Komenského Vavrinec bol veľkým znalcom dobovej európskej poézie. Obdiv žalmov škótskeho básnika Buchanana sa premietol aj v jeho samostatnej tvorbe, predovšetkým v intímnych veršoch, v ktorých sa snažil o češtinu. Motívy o pominuteľnosti života či náreky nad tureckými vojnami zobrazil sviežo a pôsobivo, no ešte väčší ohlas zaznamenal so svojimi pedagogickými spismi.
Ako človek tráviaci mnoho času za katedrou sa neustále zamýšľal nad vyučovacím poriadkom partikulárnych škôl a tiež nad príčinami neúspechov pri vzdelávaní. V básnickej skladbe Štruktúra nižšej školy podal dokonca mnohé novátorské návrhy s dôrazom na materinský jazyk a objavovanie prírodných vied. Dnes možno napísať, že práve pri týchto snahách sa najlepšie ukazoval jeho humanizmus, vďaka čomu sa stal pedagogickou autoritou ešte pred Janom Amosom Komenským.
