Dvojtýždenník Slovenskje národňje novini vznikli z iniciatívy Ľudovíta Štúra. Vôbec prvé politické periodikum na Slovensku vyšlo prvý raz pred 165 rokmi, 1. augusta 1845
Slovenskje národňje novini Vychádzali v rokoch 1845-1848.
Počas troch rokov mali 292 čísel.
Ich náklad osciloval medzi 400 – 800 výtlačkami.
Ako príloha vychádzal každé dva týždne Orol tatránski.
Vydavateľom a hlavným redaktorom bol Ľudovít Štúr.
Ľudovít Štúr začal už niekedy koncom 30. rokov premýšľať, že by sa mu mohlo hodiť čosi ako národné noviny. Názor na ich spoločenskú funkciu získal už počas štúdií v Halle, kde sa podporovaný silným meštiackym zástupom a liberálnym prostredím začal systematicky pripravovať na budúcu redaktorskú činnosť. Prihlásil sa vtedy na prednášky z politických náuk, ktoré spojil aj s vedomosťami z filozofie, práva či histórie.
Márne pokusy
Štúr do tohto úsilia vložil množstvo energie. Nebolo to ľahké. Čeliť musel mnohým odmietnutiam, nariadeniam či vyrozumeniam zo strany Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne.
Tvrdohlavý národovec sa však nepoddal a argumentoval. Napríklad pri druhej neúspešnej žiadosti pripomína, že na rozdiel od Slovákov už aj iné národy na území Uhorska majú vlastné politické noviny. Okrem piatich maďarských a troch nemeckých narážal predovšetkým na fakt, že takýmto prestížnym periodikom môžu svoj ľud vzdelávať už aj Srbi a Chorváti. Ako však pozdvihnúť kultúrnu úroveň Slováka, ktorý nepozná cudzie reči? Dokedy bude nútený prehliadať viedenské nariadenia len preto, že im nerozumie?
Vo februári 1844 podáva Štúr už štvrtú žiadosť. Tentoraz k nej pripojil aj dve listiny, na ktorých stál podpis viac ako sto osobností duchovného a svetského stavu vtedajšej tuzemskej inteligencie.
Budínsky palatín však aj tak žiadosť zamietol. Navyše, Štúr bol pod vplyvom ďalších okolností pozbavený profesúry na evanjelickom lýceu v Bratislave. Spoločne s Hurbanom sa tak po prvýkrát obracajú na Viedeň.
Pomohlo to. V januári nasledovného roku sa dočkali povolenia na vydávanie svojich politických novín. Budínska rada síce váhala s potvrdením až do marca, no napokon Slovákov vyrozumela, že predbežnou cenzúrou ochráni akékoľvek vyvolávanie politických a národnostných zápasov.
Noviny mohli začať vychádzať. Na jar 1845 sa tak aj stalo a pripravujúc štruktúru novín písal Štúr tisoveckému superintendantovi Jozeffymu: „Noviny vyjdou slovensky, ale nelze mi, ráčtež věřiti, po dlouhem rozmyslení věc ináče ustrojiti. Chceme-li se se životem našim i do obce pomalu vtírati a nechceme-li jen v chráme uzavreti býti, musíme být duchem a řeči Slováci.“
Lesk a bieda Rakúsky spisovateľ Stefan Zweig raz sformuloval myšlienku, podľa ktorej nie je nič mocnejšie ako úmysel premenený na skutočnosť. V Štúrovom prípade to však nebolo jednoduché ani potom.
Slovenskje národňje novini sa rozhodol vydávať počnúc prvým júlovým dňom, no preťahovanie s cenzorským povolením zapríčinilo, že premiérový výtlačok sa objavil až o mesiac neskôr. Predplatiteľom nahradili stratu tak, že dvojtýždenník Orol tatránski zmenil na tri týždne svoju periodicitu.
Už v prvých mesiacoch sa okrem šéfredaktorových úvodníkov obľube tešila rubrika Denník domácny, zložená prevažne z listov dedinskej inteligencie, ale aj niektorých obecných richtárov a vyspelejších robotníkov. Úradné a poloúradné správy zo zasadania stoličných výborov boli hlavnou náplňou novín a vychádzali zo záujmu národovcov o vnútropolitickú situáciu v Hornom Uhorsku.
Do Denníka zahraničného preberali cudzie správy. Výlučne bez komentárov, pretože cenzúra akúkoľvek názorovú polaritu zakázala. Obzvlášť o situácii v Rusku, v Poľsku a ďalších slovanských krajinách, ktoré netvorili s Uhorskom jeden štátny celok. Usilovne pracujúce noviny však prekonali počas takmer trojročnej existencie veľa zmien, no až do svojho konca v júni v roku 1848 sa neustále rozširovali o nové rubriky.
