Vlastným menom Emile Herzog pochádzal zo židovskej továrnickej rodiny, ktorá sa vysťahovala z Alsaska do francúzskej Normandie po prehranej vojne s Pruskom v roku 1870, kde sa v mestečku Elbeuf budúci André narodil.
Absolvoval tu strednú aj vysokú školu, po skončení štúdia sa zapojil do podnikania v rodinnej textilnej továrne, ale veľmi skoro sa uplatnil tiež ako učiteľ francúzštiny budúceho anglického kráľa Edwarda VII. Vzhľadom na záľubu princa z Walesu o parížsky život však šlo skôr len o konverzácie.
Meno podľa bratranca
Jazykové znalosti spôsobili, že počas prvej svetovej vojny pôsobil Herzog ako styčný dôstojník s britskou armádou. Bola to pre neho šťastná voľba, nakoľko zo svojich vojenských zážitkov vyťažil materiál, ktorý využil vo svojom debute Mlčanie plukovníka Brambla (1918).
V konverzačnom románe porovnáva britský a francúzsky charakter, kde meno gentleman sa môže zachovať aj tvárou v tvár krutým podmienkam.
Vojna ovplyvnila mladého Herzoga aj tým, že si zmenil svoje meno. Podľa bratranca, ktorý padol v boji, si zvolil krstné meno André. Priezvisko Maurois zase patrilo mestečku, neďaleko ktorého slúžil.
Po vojne sa prechodne vrátil do továrne a aj tam bol literárne aktívny. V roku 1925 napísal román Bernard Quesnay.
Dnešný francúzsky čitateľ musí pri ňom zažívať déja vu, keď narazí na sťažnosti robotníčok, ktoré vysvetľujú pánovi Bernardovi, že zo svojho platu nedokážu vyžiť a za všetko môžu roľníci, ktorí vyháňajú ceny potravín príliš vysoko.
Napriek tejto skúsenosti sa však z Mauroisa nestal autor angažovaných sociálnych noviel.
Radšej sa venoval románom z prostredia dobre situovaných vrstiev, ktoré boli síce veľmi obľúbené, ale skôr patrili do červenej knižnice.
Slávne životopisy
Skutočnú slávu priniesli autorovi až jeho životopisné romány, ktoré odštartovala kniha Ariel alebo život Shellyho. Maurois dokázal vo svojich biografiách spojiť výnimočný rozprávačský talent s veľmi dôslednou prácou s archívnymi materiálmi.
Citáty z listov umožňujú čitateľovi nazrieť do autentického života slávnych ľudí a nenahrádza ich, ako to býva občas zvykom, autorova fantázia. Maurois sa zameral hlavne na prostredie, ktoré najlepšie poznal a v krátkom slede vydal okrem iného životopisy Byrona, Chateubrianda, Balzaca či Huga. K vrcholu tejto časti jeho tvorby patrí rozsahom nie príliš veľký, ale vzhľadom na osobnú známosť najvernejší príbeh vynálezcu penicilínu Sira Alexandra Fleminga.
Súbežné dejiny
Svoju záľubu o históriu preniesol Maurois aj do napísania dejín Anglicka, ktoré vyšli v roku 1937. Druhá svetová vojna ho zastihla opäť ako styčného dôstojníka na britskom veliteľstve ale po kapitulácii Francúzska bol z armády prepustený a prednášal už ako známa osoba na amerických a kanadských univerzitách. Po vojne u neho záujem o dejiny neprestal. V 50. a 60. rokoch sa venoval písaniu. Po reedícii anglických pridal dejiny USA a Francúzska. Vrcholom boli Súbežné dejiny USA a ZSSR, ktoré napísal so spisovateľom Luisom Aragonom.
Dielo postavené na súperení dvoch superveľmocí však zostarlo nielen pre to, že dnes už Sovietsky zväz neexistuje. Maurois mnohé problémy odignoroval a zaoberal sa viac vysokou spoločnosťou a kultúrnymi elitami.
Zaraďovaný preto býva skôr medzi laických historikov.
