Zomrel pred 25 rokmi.
„Vojaci sa vracajú domov, siví, v zástupe a bez duše prechádzajú s koňmi a kanónmi popod naše okná; matka ma drží na rukách a ja sa dívam, ako nekonečné šíky prechádzajú mostami ponad Rýn.“
Tak opísal v roku 1959 Heinrich Böll svoju prvú spomienku z detstva v eseji nazvanej jednoducho O mne. Neskôr sa mu tento obraz vrátil, keď sám ako vojak Wehrmachtu slúžil vo Francúzsku či v Rumunsku.
Obludnosť vojny
Paradoxne Heinrich Böll vyrástol v pacifistickej katolíckej rodine v Kolíne nad Rýnom, ktorý bol počas Weimarskej republiky jedným z najživších kultúrnych centier. Téma kultúry a jej úpadku pod vplyvom násilia, ale aj osamotenosť jednotlivca, ktorý sa odmieta prispôsobiť tlaku väčšiny, sa objavuje takmer vo všetkých Böllových románoch.
Už prvému z nich s názvom Vlak prišiel presne, ktorý je príbehom nemeckého vojaka cestujúceho na front, dominujú motívy humanizmu, viery a lásky v kontraste s obludnosťou vojny a následkov, ktoré zanechá na človeku.
Böllov vzťah k náboženstvu a jeho organizovanej podobe sa však postupne menil, podobne ako viera v lepšie Nemecko, ktoré bude čeliť minulosti bez pokrytectva. Od katolíckej cirkvi sa v roku 1976 dištancoval a nemeckú spoločnosť až do konca života kritizoval.
Vyrovnávaniu sa s minulosťou a úlohe pamäti venoval Böll román Biliard o pol desiatej. Jednotliví členovia rodiny architekta Heinricha Fähmela v ňom spomínajú na vojnu a obdobie pred ňou a analyzujú ťaživú súčasnosť, do ktorej desivo presakuje minulosť v podobe ľudí, myšlienok a tieňov nacistickej ideológie. Böll na pomenovanie základného konfliktu využíva metaforu baránkov – nezávisle mysliacich jednotlivcov a byvolov – oportunistickej väčšiny.
Povolanie Heinricha Fähmela je tiež symbolické. Ako architekt pred vojnou navrhol budovu opátstva sv. Antona, ktorú jeho syn vyhodil do vzduchu, pretože v nej bývali mnísi sympatizujúci s nacizmom a o ktorého rekonštrukciu sa má postarať jeho vnuk. Böll naznačil, ako možno vnímať nemecké dejiny, kde nevyhnutne musí prísť generácia schopná opraviť všetko zničené. Problémom je však základ – spoločnosť, z ktorej obnova vychádza, a kultúra, z ktorej symbolicky aj konkrétne ostali len trosky.
Pátos aj humor
Ľudskou troskou je aj hlavný hrdina románu Klaunove názory. Dvadsaťsedemročný Hans, ktorý je vo svojej podstate nevinným a čistým človekom, trpí depresiami, bolesťami hlavy a lenivosťou.
Tento Böllov román možno čítať ako kritiku povojnovej nemeckej spoločnosti, pokryteckej kresťanskej morálky, inštitucionalizovanej moci či abstraktného spoločenského poriadku. Smutný Klaun má dve tváre, rovnako ako rozdelené schizofrenické Nemecko, ktoré si vedome zakázalo „kategorizovať“ ľudí, len aby tak robilo nevedome.
Jedným z najzjavnejších symbolov Klaunovej vylúčenosti zo spoločnosti, v ktorej niet miesta pre umelca s odlišnými názormi, je jazyk. Böllov štýl je naliehavo ironický, strieda sa v ňom pátos s humorom rovnako ako v trpko-smiešnom osude tohto krehkého Klauna.
Klaunove názory sú nepochybne najlepším Böllovým románom. Akoby sa snažil o čo najpresvedčivejší príbeh a čo najradikálnejší jazyk, čo koniec koncov vo svojej eseji potvrdzuje aj sám: „Vždy som chcel písať, veľmi skoro som sa o to aj pokúsil, ale slová som našiel až oveľa neskôr.“
Autor: Aňa Ostrihoňová
