Ladislav IV. Kumánsky Narodil sa v priebehu roku 1262.
Za kráľa bol korunovaný už v septembri 1272.
V roku 1278 sa zúčastnil na bitke na Moravskom poli.
Zomrel 10. júla 1290 v Cheresigu.
Počas stredoveku nebola o meno Ladislav na uhorskom tróne núdza. Syn kráľa Štefana V. a vnuk Bela IV. sa však svojim predchodcom viac ako vymykal. História ukazuje, že po predčasnej smrti jeho otca to ne?moh?lo byť inak.
Matka Alžbeta, dcéra jedného z posledných kočovných kumánskych náčelníkov usadených v Uhorsku, bola v súbojoch proti šľachtickým rodom Čákovcov, Héderovcov a Gutkeledovcov prislabá, aby na seba strhla skutočnú moc.
Pretože už nevedela, čo si počať, utiekla aj s mladým dedičom ku svojim kumánskym súkmeňovcom. Keď podrástol, jeho predstavy o panovaní sa nevymykali ich orientálnym zvyklostiam.
Habsburský spojenec Ladislavove cestičky spočiatku vyšliapaval bán Joachim z rodu Gutkeledovcov, ktorý sa ako zarytý nepriateľ českého kráľa Přemysla Otakara II. zaslú?žil o jeho zblíženie s nemeckým kráľom Rudolfom I. Habsburským.
V čase, keď sa schyľovalo ku konfliktu týchto dvoch panovníkov, sa práve Uhorsko stalo akýmsi jazýčkom na váhach a za predčasne dospelého vyhlásený Ladislav dostával jednu spojeneckú ponuku za druhou.
Dlhodobý súboj stredoeurópskych panovníkov rozsúdila až legendárna bitka na Moravskom poli v auguste 1278. 16-ročný kráľ Ladislav sa na nej zúčastnil aj osobne, hoci velením poveril skutočných krajinských hodnostárov – palatína Matúša Čáka (strýka Matúša Čáka Trenčianskeho) a sudcu Štefana z dobre situovaného rodu Gutkeledovcov. Uhorské vojsko podporované kumánskou jazdou výrazne prispelo k Přemyslovmu skonu.
Pod dohľadom legáta Ladislav IV. okamžite nariadil, aby sa smrť nenávideného Přemysla oslavovala tancami a radovánkami. Tento vojenský úspech však nič nezmenil na bláznivom stave v krajine, pretože Kumáni začali ohrozovať domácich usadlíkov.
Práve vtedy po prvý a rozhodne nie posledný raz zareagovala Svätá stolica v Ríme, ktorá do Budína poslala pápežského legáta Filipa. Tento vyslanec sa pustil do Ladislava a obvinil ho z ťažkých prehreškov proti všeobecnému poriadku. Uhorský panovník sa musel pokoriť a zaviazať poslušnosťou k rímskej cirkvi, ale aj k tomu, aby Kumáni, dlhodobo usadení v oblasti medzi Dunajom a Tisou, obývali stále sídla a opustili svoje ľahučké šiatre. Na záver proti svojmu presvedčeniu dokonca prisľúbil, že ak by jeho súkmeňovci otáľali s prijatím kresťanstva, prinúti ich k tomu zbraňami.
Nespútaný Panovník svoje správanie pochopiteľne nezmenil, akékoľvek príkazy vytrvalo odmietal, pretože za najvyšší zákon považoval sám seba. Naďalej zanedbával aj svoju manželku Alžbetu a svoju divokú krv si vybíjal v spoločnosti kumánskych konkubín.
Posledných desať rokov jeho panovania tak vypĺňali len neustále napomínania, vyobcovania z cirkvi a interdikty. Jeho správanie popudzovalo nielen bezradné pápežské šíky, ale aj uhorských veľmožov, ktorí sa zo zúfalosti rozhodli z Benátok priviesť možného náhradníka a napokon posledného Arpádovca na uhorskom tróne Ondreja.
Napokon to nebolo potrebné. Ladislava, zdržiavajúceho sa pod biharským hradom Cheresig, zavraždili v hádke traja Kumáni. Vraj preto, aby sa mu pomstili za to, že pred desaťročím im násilím bránil opustiť Uhorsko.
