Alžír je od Marseille vzdialený vzdušnou čiarou 700 kilometrov. Oddeľuje ich more a ležia na iných kontinentoch. Napriek tomu bola alžírska kolónia rozhodujúca pre smer francúzskej politiky. Všetko sa začalo obsadením Alžíra kráľovskými vojskami pred 180 rokmi.
V područí Francúzov
28. apríla 1827: alžírsky Dej udrel vejárom francúzskeho konzula.
14. júna – 7. júla 1830: Francúzsko vojensky obsadzovalo územie Alžírska. Alžír padol 5. júla.
1830 – 1847: Francúzi rozširovali svoj vplyv na celé Alžírsko.
1954 – 1962: Alžírska vojna o nezávislosť.
5. júla 1962: Alžírsko sa osamostatnilo.
Keď 28. apríla 1827 udrel alžírsky Dej vejárom francúzskeho konzula, zrejme netušil, že tým spustí vojenské obsadenie svojej krajiny.
Takzvaná vejárová aféra sa začala ešte koncom 18. storočia. Vtedy kúpil Paríž obilie pre svoju armádu od dvoch židovských obchodníkov a bankárov, Bacriho a Bušnaka. Nemal však dosť peňazí na zaplatenie.
To obchodníci udali ako dôvod, prečo nemôžu splatiť svoje dlhy voči Husejnovi Dejovi, otomanskému vládcovi Alžíra. Dej sa snažil situáciu vyriešiť lobovaním u francúzskeho konzula Pierra Devala, neskôr ho však začal podozrievať zo sprisahania s obchodníkmi.
Keď Dej v apríli 1827 na stretnutí s konzulom nepočul od Devala, čo chcel, v hneve ho udrel vejárom. Napätie medzi Francúzskom a Dejom potom už len stúpalo, až vyústilo vo vojenskú inváziu.
Neúspešná misia Po urážke svojho diplomata žiadal najskôr francúzsky kráľ Karol X. od Deja ospravedlnenie, neskôr začal s vojenskou blokádou jeho prístavu. Keď v roku 1829 poslal kráľ do Alžíra svojho emisára, Dej odpovedal útokom na francúzske plavidlo. Vtedy sa Francúzi rozhodli pre tvrdšiu vojenskú akciu.
Pre vojenskú inváziu do Alžírska, ktorá sa začala v júni 1830, bola však vejárová aféra skôr zámienkou ako príčinou.
V čase, keď vypukla, bola francúzska monarchia v hlbokej politickej kríze a Karol X. bojoval s nízkou popularitou. Obsadenie Alžírska sa zdalo ako vynikajúca možnosť, ako si zvýšiť podporu u veteránov napoleonských vojen, ktorí tvorili významnú časť obyvateľstva.
Technicky vyspelejším Francúzom trvalo tri týždne, kým obsadili Alžír. Nevyhli sa pritom znásilňovaniu, rabovaniu či zneucteniu mešít a cintorínov.
Nová vláda ďalšieho kráľa Ľudovíta Filipa celú „civilizačnú misiu“ v Alžírsku považovala za neúspech, priznať to však nemohla. A tak sa nestiahla.
Ako si vychovať opozíciu Nemožno poprieť, že v nasledujúcich rokoch bola alžírska kolónia pre Francúzov ekonomickou výhodou. Vďaka kontrole úrodnej pôdy mohli francúzski kolonisti zarábať na vývoze poľnohospodárskych plodín. Profitovali aj z kontroly nad malým priemyslom – napríklad ťažbou nerastných surovín.
Domácemu obyvateľstvu zahatali cestu k vyššiemu vzdelaniu aj k politickej moci. Vyššími daňami ich zničili ekonomicky.
Na konci 19. storočia bolo aj podľa správy parížskeho parlamentu Alžírsko bez vlastnej elity.
Až vtedy získali deti domácich prístup ku vzdelaniu. Ale len vo francúzskom systéme.
Misia sa i tak nepodarila. Na francúzskom vzdelaní vyrástli alžírski nacionalisti, ktorí o desaťročia neskôr vybojovali nezávislosť.
Vodou na mlyn im bolo zapojenie Alžírčanov do prvej a druhej svetovej vojny. Bojovali vo francúzskych farbách, lenže za to dostali len o málo viac politickej autonómie.
Vláda na zlej strane Počas štvrtej Francúzskej republiky sa stala z Alžírska pre Francúzsko definitívne opäť skôr záťaž ako výhoda. Krvavá vojna v Alžírsku nakoniec štvrtú republiku položila. Za nezávislosť Alžírska sa postavili takí populárni spisovatelia ako JeanPaul Sartre či Albert Camus. Ďalšia okupácia Alžírska sa stala vnútropoliticky neudržateľnou.
Na vyriešenie krízy si francúzski politici museli zohnať niekoho populárneho. Líder francúzskeho odboja počas druhej svetovej vojny Charles de Gaulle sa na to podujal.
S použitím Country Studies v knižnici amerického Kongresu
