Geniálnemu skladateľovi Gustavovi Mahlerovi predhadzovali jeho pôvod. Prejavilo sa to aj v jeho pochmúrnych symfóniách. Narodil sa 7. júla 1860 - pred 150 rokmi.
Viac než jeho kompozície ľudí zaujímal jeho pôvod. A nie vždy sa mu notami podarilo prehlušiť antisemitizmus, ktorý sa tak ako uliciam nevyhýbal ani salónom. Napriek tomu si Gustav Mahler získal svetový obdiv, hoci nebol spontánny.
A posmrtné osudy jeho skladieb boli ešte komplikovanejšie. Aj po holokauste bolo v Európe málo dirigentov a spevákov ochotných interpretovať Mahlerove diela. Kult jeho diela sa naplno prejavil až v 70. rokoch 20. storočia, o čo sa postarali svetoví dirigenti na čele s Leonardom Bernsteinom.
GUSTAV MAHLER
Rakúsky neskoromantický skladateľ.
Jeden z najznámejších dirigentov svojej doby.
Viedol orchestre vrátane viedenskej Cisárskej opery a newyorskej Metropolitnej opery.
Skladal rozsiahle monumentálne symfónie pre veľké orchestre, často so spevom.
Nadšenci, ktorých je stále veľa, na Gustavovi Mahlerovi obdivujú umenie inštrumentácie monumentálneho telesa. V laickej reči povedané, v rozpísaní hudobnej skladby na jednotlivé nástroje orchestra sa mu len ťažko hľadala konkurencia.
Jeho talent nespočíval iba v obsadení orchestra, ale aj v objavnom spôsobe výberu inštrumentálnych a vokálnych kombinácií. Z deviatich dokončených symfónií je päť čisto inštrumentálnych, do ďalších štyroch pridáva okrem nezvyčajných nástrojov aj vokály.
Na svet prišiel Mahler v Kališti pri Jihlave v rodine obchodníka a krčmára ako druhý z dvanástich detí. V detstve zažil smútok z úmrtia siedmich súrodencov, s čím sa nevedel vyrovnať do konca života. Keďže prejavoval hudobné nadanie, rodičia mu zabezpečili najlepších učiteľov v Jihlave a zároveň na konzervatóriu vo Viedni.
Prvá a hneď smutná Jeho prvou zrelou skladbou bola Smútočná pieseň. Žiaľ, priniesla mu nepochopenie, sklamanie a depresie, preto presedlal na dirigovanie. Putoval od divadla k divadlu. V roku 1880 začínal v Bad Halle, neskôr v Ľubľane, Olomouci, Kasseli či Prahe. Sľubná kariéra sa mu ponúkala v lipskom mestskom divadle.
Keď sa však zaplietol s manželkou baróna Carla von Weber (vnuka slávneho skladateľa), musel z Lipska aj pre osobné konflikty s kolegami odísť. O pár týždňov dostal príležitosť, na ktorú čakal - miesto riaditeľa Kráľovskej opery v Budapešti.
Po počiatočných úspechov u kritikov a publika, nadšenie aj tu vyprchalo. Po zavedení nových pravidiel v divadle sa s nepriateľskými náladami stretával už na každom kroku. Napokon prijal ponuku dirigenta opery v Hamburgu.
Za šesť rokov, ktoré tu strávil, si získal popredné miesto medzi dirigentmi i priateľstvo slávnych hudobníkov (Čajkovskij, R. Strauss). Skladateľsky sa však stále nevedel presadiť. Na jeho rozsiahle symfónie pre monumentálne orchestre s neobvyklými nástrojmi si poslucháči ťažko zvykali.
Nerozumel si ani s riaditeľom hamburskej opery Pollinim, ktorý ho pred členmi orchestra ponižoval. Našťastie mu v roku 1897 ponúkli miesto riaditeľa viedenskej Cisárskej opery. Neprekážala mu ani podmienka, aby prestúpil na katolícku vieru.
Šéf viedenského orchestra Mahlerova prvá sezóna vo Viedni bola úspešná a čoskoro ho vymenovali aj za riaditeľa Viedenskej filharmónie. Po čase sa však doňho opäť pustili tlač a kritika. Noviny spustili proti nemu ohováračskú kampaň a nazvali ho krpatým Židom. Keď Viedenčania vypískali jeho 1. symfóniu a kritika napadla aj operné predstavenia, ktoré naštudoval, vážne ochorel.
Na mníchovskej premiére kritika označila jeho 4. symfóniu za hudobné šialenstvo. Smutný sa vybral na večierok, kde sa zoznámil s 23-ročnou Almou Máriou Schindlerovou. Vzťah bol obojstranný.
Narodenie dcéry Márie Anny prežíval 42-ročný skladateľ intenzívne. Všetky voľné chvíle trávil doma. Keď Alma čakala druhé dieťa, Mahler dokončil pochmúrnu 6. symfóniu a cyklus Piesne o mŕtvych deťoch. Alma mala pocit, že provokuje osud, no narodenie druhej dcérky prebehlo bez komplikácií.
Za veľkou mlákou V roku 1906 sa Mahler konečne presadil aj skladateľsky. Jeho hudba sa v Európe hrala čoraz častejšie, býval stále menej doma. Keď sa dopočul, že Viedeň hľadá zaňho náhradu, bol taký unavený vrtochmi publika, že dal výpoveď a podpísal zmluvu s newyorskou Metropolitnou operou.
V New Yorku ochorela na šarlach mladšia dcéra a nakazila staršiu, ktorá to neprežila. Vzápätí lekári u Mahlera a jeho manželky objavili ťažké srdcové ochorenie. Pokúšanie osudu spred dvoch rokov sa splnilo, čo znášal ťažko.
V roku 1910 napísal dve rozlúčkové symfónie: Pieseň o zemi a Deviatu, ku ktorej dopísal: Žiť pre teba! Zomrieť pre teba, Almschi! Vyjadril v nej neopísateľný smútok a „zbohom" životu. Začal písať aj 10. symfóniu, no už ju nedokončil.
Chorého skladateľa previezli na jar 1911 do Viedne, kde vo veku nedožitých 51. narodenín umrel. Viedenčania, akoby na nich padol pocit viny, mu vystrojili veľkolepý pohreb. Pochovaný je vedľa dcérky na malom cintoríne v Grinzingu.
