Bolo to dokonalé divadlo. Pri nacvičovaní pomáhali prvý raz sovietski poradcovia, záznam počúvali aj žiaci, divákom a účastníkom zároveň sa stala celá krajina. Politický proces s Horákovou a tými ďalšími bol naším najväčším. Stal sa vzorom. Ozajstné v ňom však boli len obete. Popravili ich 27. júna 1950, pred 60 rokmi.
Je 2.30 nad ránom a Milada Horáková dopísala posledný list svojej rodine. O tri hodiny ju popravia na šibenici. „Je to zvláštna zhoda okolností; keď sa mala narodiť Jana, urobila jej miesto na svete naša mama. Teraz robím tú výmenu životov zase ja,“ napísala Horáková tehotnej sestre Věre a dcére Jane.
Na popravisko išla 49-ročná politička ako posledná zo štyroch. Pred ňou odvisli Jan Buchal, Oldřich Pecl a Záviš Kalandra. Justičnou vraždou politických oponentov sa československý režim priradil k totalitným. Vrátane fašistických – Horákovú i ďalších väznili nacisti.
Vykonaný rozsudok smrti nad ženou a matkou neplnoletého dieťaťa však jeho brutalitu posunul ešte ďalej. V sovietizovanej Európe mimo ZSSR ho urobila porovnateľným len s Albánskom Envera Hodžu.
Bod zlomu
Na konci „procesu s vedením záškodníckeho sprisahania proti republike“ boli štyria ľudia s trestom smrti, piati s doživotím a štyria s ťažkým žalárom na 15 – 28 rokov. Majetok a občianske práva stratili všetci.
Horáková a spol.
Proces s 13 obvinenými sa začal 31. mája 1950, rozsudok padol8. júna, popravy vykonali 27. júna. Trest smrti dostali štyria: strážmajster Jan Buchal, podnikateľ Oldřich Pecl, intelektuál Záviš Kalandra a politička Milada Horáková.
Proces s Horákovou a spol. bol podľa historika Lubomíra Boháča nielen najväčší, ale aj zlomový. Nasledovalo 35 súvisiacich procesov, v ktorých si komunisti vybavovali účty s kritikmi aj medzi sebou. Povraz dostalo ďalších desať ľudí, doživotie 48. Aj preto musel byť prvý monsterproces zorganizovaný do najmenšieho detailu.
Za obete si čerstvo nastolená komunistická diktatúra vybrala významných predstaviteľov Československej strany národne socialistickej. Tá bola v prvej republike jednou z hlavných demokratických strán a s februárom 1948 sa nezmierila. Jej politici sa stretávali, komunikovali s exilom.
„Nepopieram, že moja činnosť smerovala k zvrhnutiu dnešného ľudovodemokratického zriadenia, keďže ho považujem za istú formu diktatúry, nie za demokraciu, ani za vládu ľudu, ale za vládu jednej strany,“ povedala Horáková na súde v januári 1950. Organizované sprisahanie s centrálou na Západe však bolo výmyslom.
Priznania mučením
KSČ si len chcela upevniť moc. Ako dokázal porevolučný súd s prokurátorkou Ludmilou Brožovou-Polednovou, o vine a treste sa rozhodlo ešte pred začatím procesu. Podľa dochovaných dokumentov mali vyšetrovatelia priznania vynútiť fyzickým aj psychickým mučením. Pomáhali im sovietski poradcovia.
Horáková na väzobnej snímke.
FOTO - ÚSTR
Obžalovaní potom na súde v absolútnom vyčerpaní len recitovali naučené sebaobvinenia. To viedlo až k absurdným situáciám. Publicista Jaroslav Formánek napríklad napísal, že obvinený strážmajster Buchal tak chrlil nacvičené výpovede, že ho predseda súdu musel brzdiť. Inokedy mu zase pomáhal štýlom „a potom ste urobili...“.
Úryvky z procesu si môžete vypočuť tu.
Niektorí vrátane Horákovej vzdorovali a obvinenia sa snažili vyvrátiť racionálnymi argumentmi. Bolo to zbytočné. Zorganizovaný bol totiž aj hnev ľudu, na ktorý sa odvolávali prokurátori. Masívnej propagande sa podľa historikov Petra a Pavlíny Kourovcov nedalo vyhnúť. Valila sa z rádia, novín či z plagátov. Rozhlas ju preniesol do fabrík, škôl, staníc i hostincov.
„Mohutná kampaň zasiahla vari každého občana vtedajšieho Československa,“ napísali historici.
V deň rozsudku vyjadrili podporu režimu aj zamestnanci pražského ČKD.
FOTO – ČTK
Komunistickí funkcionári po celej krajine potom dostali jasné zadanie: vypracovať správy o reakciách obyvateľstva. Štátnemu súdu ich v júni 1950 prišlo 6300. Rezolúcie plné ideologických fráz a žiadajúce smrť „záškodníkom“ vydali krmičky a krmiči z Ostravského kraja, ale aj profesori Českého vysokého učení technického. „Naši zamestnanci žiadajú, aby ste tieto krysy čo najrýchlejšie odsúdili. Mnohí žiadajú trest smrti,“ prišlo z chebského podniku Eska.
List od Einsteina? Do zásuvky
Prišli však aj protesty. Horákovej sa zastala jej vojnová spoluväzenkyňa z Terezína, svetoznámy fyzik Albert Einstein adresoval telegram premiérovi Antonínovi Zápotockému. „Som hlboko presvedčený, že si zaslúžia žiť,“ napísal nositeľ Nobelovej ceny za fyziku. Proces odsúdil aj britský vojnový premiér Winston Churchill.
Nepomohlo nič, prezident a predseda ÚV KSČ Klement Gottwald nikoho neomilostil.
Naopak, komunistický režim v Československu prišiel stalinizmu na chuť, čo sa prejavilo aj ďalším vykonštruovaným procesom proti Rudolfovi Slánskemu a spol. Akurát boj proti buržoázii a kapitalizmu nahradil otvorený komunistický antisemitizmus.
Zabiť ju chceli už nacisti
Milada Horáková počas prvej republiky bojovala za rovnoprávnosť žien, počas vojny bola v odboji. Rozsudok smrti nad ňou vyniesli až komunisti.
PRAHA, BRATISLAVA. „Moja matka nemohla konať inak. Ona bola taká povaha,“ povedala pred troma rokmi Lidovým novinám dcéra Milady Horákovej Jana Kánská. Odpovedala tak na otázku, či mama nezašla priďaleko.
Horáková bola zapálenou bojovníčkou za vyššie princípy od začiatku svojej kariéry. Počas prvej republiky pracovala najprv na sociálnom úrade. Ako poslankyňa Československej strany národne socialistickej sa venovala rovnoprávnosti žien. Jej heslom bolo Masarykovo „Nie je otázka ženská, je len otázka ľudská“.
Bol to proste môj skutočný život a ja som zaň Bohu neskonale vďačná.
Milada Horáková v liste príbuzným z cely smrti
Keď v roku 1938 Hitlerovo Nemecko obsadilo Sudety, našla sa v pomoci českým utečencom. Po vyhlásení Protektorátu Čechy a Morava sa zapojila do odboja.
Zatkli ju v auguste 1940. Dva roky strávila vo väzení na Pankráci a Karlovom námestí, potom ju poslali do väzenia v Terezíne, kde boli podmienky koncentračného tábora. V roku 1944 jej súd najprv navrhol trest smrti, nakoniec však rozsudok zmenil na osem rokov žalára.
Keď sa vojna skončila a k moci sa drala KSČ, aj ona zvažovala emigráciu. Presvedčil ju prezident Edvard Beneš. Ďalej bojovala za práva žien, chcela však tiež zvrátiť jednosmernú orientáciu Československa na východ.
Neuspela a v roku 1949 ju zatkli. Jej manžel, tiež odbojár, utiekol pred policajtmi cez záhradu. Neskôr emigroval do Spojených štátov.
Horáková s rodinou.
FOTO - ÚSTR
Horáková pred smrťou pochybovala, či konala správne. „Neprecenila som niektoré hodnoty? Prosím vás, odpustite,“ napísala v liste pred smrťou jedinej dcére Jane.
Tá za otcom emigrovala v roku 1968 a pracovala ako zubná technička. Mame nevyčíta nič. „Skôr ju človek celý život bral ako vzor,“ povedala pred troma rokmi Lidovým novinám.
Pavol Szalai
Prokurátorka dostala po revolúcii šesť rokov
Ludmila Brožová-Polednová je najstaršou väzenkyňou v Česku. Nie nadlho. Prepustia ju možno už o rok.
PRAHA, BRATISLAVA. V júni 1950 mala 29 rokov a bola jedným z troch prokurátorov v procese Horáková a spol. Po 60 rokoch je najstaršou českou väzenkyňou.
Sama vinu necítila nikdy.
Robotnícka prokurátorka
Ludmila Brožová-Polednová sa na monsterprocese zúčastnila ako študentka prvého ročníka robotníckej prípravky PŠP. V dokumentoch sa o nej hovorí ako o „robotníckej prokurátorke“ s dôležitou úlohou v záverečnom prejave obžaloby.
Sústredila sa na morálne odsudky obžalovaných, aj Milady Horákovej. „Kým textiláčka Herainová z Kotony Beroun zvyšovala svoj výkon na automatických stavoch, aby čo najviac mohla budovať našu republiku, obžalovaná Horáková v podzemí dávala dokopy nepriateľské bandy na zničenie našej republiky,“ povedala mladá Brožová pred vynesením rozsudku.
Monsterproces Brožovú katapultoval do veľkej právnickej kariéry. Neskôr sa zúčastnila aj na ďalších politických procesoch, kde padali najvyššie tresty. Z okresnej putovala na krajskú prokuratúru, v roku 1952 získala titul JUDr.
Vyšetrovanie jej podielu na politických procesoch sa začalo v roku 1968, normalizácia ho však zastavila a ešte jej udelila vyznamenania.
Bola vraj nástroj
Polícia ju prvýkrát obvinila až v roku 2006. Ako poslednú žijúcu prokurátorku v procese s Miladou Horákovou. O tri roky neskôr jej súd priklepol šesť rokov vo väzení – najnižšiu možnú sadzbu za vraždu.
Samotná Brožová (na snímke ČTK) však nikdy neprestala veriť vo svoju nevinu a tvrdila, že bola len nič netušiacim nástrojom v rukách komunistického systému. Dovolávala sa prezidentskej milosti aj prerušenia výkonu väzby.
Tento rok v marci ju Krajský súd v Hradci Králové vypočul. Rozhodol, že sa na ňu vzťahujú prezidentské amnestie z 50. a 90. rokov. Prokurátor sa mohol odvolať, ešte v marci však server iDnes napísal, že Pražský vrchný súd jej skrátil trest na polovicu. To by znamenalo, že o rok môže byť na slobode.
Pavol Szalai
