Alexander Tvardovskij
21. júna 1910 - narodil sa
1940 – vstup do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu
1962 – vydanie novely Jeden deň Ivana Denisoviča
18. február 1971 - zomiera
1979 – asteroid 3261 Tvardovskij
Tvardovskij sa narodil v rodine ruského kulaka. Rodina počas kolektivizácie prišla o svoj majetok, to však nezabránilo mladému Alexandrovi, aby kolektivizáciu privítal v poéme Cesta k socializmu, ktorá vyšla v časopise Mladá garda.
Začala sa tak Tvardovského cesta básnika hoci mal skončené len štyri roky základnej školy a prakticky žiadne vzdelanie.
Novyj Mir Počas druhej svetovej vojny bol armádnym korešpondentom vo Voroneži. Viac ako jeho spravodajstvo však zaujali príbehy vojaka Ťorkina, ktoré opisovali bežné radosti a starosti bojovníka Červenej armády. U čitateľov bodoval ľahký humorný štýl a možno aj fakt, že sa vyhýbal oslavným rečiam o rodnej strane a Stalinovi.
Paradoxne aj napriek tomu dostal trikrát Stalinovu cenu: v rokoch 1941, 1946 a 1947.
Skutočnosť, že bol viac editorom ako autorom, uplatnil v roku 1950, keď začal po prvý raz šéfovať jednému z najdôležitejších sovietskych literárnych časopisov Novyj Mir, kde sa nebránil ani kontroverzným textom. Táto vlastnosť sa mu mohla stať osudnou.
V decembri 1953 Tvardovskij publikoval esej Vladimira Pomoranceva O úprimnosti v literatúre, v ktorej sa mimoriadne odvážne pustil do kritiky vtedy kanonizovaného socialistického realizmu.
Aparátnikov vo Zväze spisovateľov, pod ktorý Novyj Mir spadal, rozčúlili úvahy o tom, že to, čo vychádza, nie sú knihy, ale dvojičky. Prečítaš si jednu a poznáš všetky ostatné vzhľadom na stereotypnosť deja, postáv, začiatku aj konca. Ironická poznámka o tom, že Shakespeare nebol organizovaný a predsa nepísal zle, bola zrejme jednou z posledných kvapiek, ktoré spôsobili Tvardovského odvolanie. Našťastie pre neho, Stalin bol už po smrti, a tak neskončil za svoju odvahu v smutne preslávených pracovných táboroch a o štyri roky neskôr sa na svoj post mohol dokonca opäť vrátiť.
Solženicyn a Denisovič Možno práve táto skúsenosť predznamenala ďalšiu zásadnú v Tvardovského živote, keď v Novom Mire vydali slávnu novelu Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča.
Traduje sa, že keď dostal Tvardovskij rukopis, strávil nad ním celú noc. Ráno bol presvedčený o dvoch veciach. V rukách má absolútne zásadné dielo, ktorého pôsobivosť spočíva až v desivej všednosti jedného dňa v gulagu od budíčka až po večierku, a rovnako tak neveril, že bude môcť toto dielo vydať. Osud sa však zvykne zahrávať, zvlášť, keď mu je naklonená vrchnosť.
Vtedajší komunistický vládca Chruščov dal publikovaniu zelenú a Tvardovskij tak mohol v časopise, ktorému šéfoval, publikovať nielen príbeh Ivana Denisoviča Žuchova, ale aj poviedku Matrionina chalupa a román Rakovina
„Toto dielo je ďalším dôkazom, že v sovietskom živote niet takých oblastí alebo javov, ktoré by boli dnes vylúčené zo sféry umeleckej oblasti a ktoré by nezniesli pravdivé zobrazenie,“ napísal Tvardovskij v úvode.
Nástup Brežneva však znamenal na dlhé desaťročia zabudnutie na Tvardovského slová. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov ho už síce nevymenili na šéfredaktorskej stoličke, obmedzenie právomocí a najmä aparát jeho zástupcov však pochovali akúkoľvek nádej na slobodnú tvorbu.
Keď Solženicyn preberal na sklonku roku 1970 Nobelovu cenu za literatúru, dostalo sa Tvardovskému zadosťučinenie, keď už pri jeho debute oznámil príchod svojrázneho a úplného zrelého majstra. Napokon ani brežnevovské vedenie Tvardovského za jeho odvahu nepochovalo a stihlo mu dať tesne pred smrťou Rad Červenej zástavy a Štátnu cenu za literatúru.
