Tú vykonával takmer polstoročie, 9. júna uplynie 370 rokov od jeho narodenia.
Leopold I.
Narodil sa 9. júna 1640 vo Viedni.
Mal sa stať cirkevným hodnostárom, po smrti brata sa stal dedičom koruny.
Bojoval proti reformácii, používal krvavé metódy.
Odporcov dával popraviť.
Rímsko-nemeckým cisárom bol v rokoch 1658 – 1705.
Zomrel 5. mája 1705 vo Viedni.
Leopold sa narodil sa do barbarských čias. Jeho panovanie vyplnilo všeobecné temno po tridsaťročnej vojne plné reformačných sprisahaní, tureckých nájazdov a neustálych vzbúr uhorských pánov.
Veľkú popularitu mu nepriniesli ani opakované a kruté zúčtovania s účastníkmi reformácie. Obdobie jeho vlády sa aj preto hodnotí negatívne.
V priebehu 70. a 80. rokoch 17. storočia dal tento muž v Hornom Uhorsku popraviť desiatky protestantských kňazov, liptovských a oravských richtárov a počas povestných prešovských jatiek aj vyše dvadsať mešťanov.
V jeho prípade asi platila zásada, že účel svätí prostriedky: Leopold I. tak robil preto, aby sa z jeho súštátia stala rešpektovaná mocnosť s dominujúcim katolíckym náboženstvom.
Podporoval všelikoho V súkromí bol Leopold príkladom cnostného manžela. Ako typický Habsburg však v sebe ukrýval mnoho pozoruhodných vlastností.
Aj napriek krutosti v politických otázkach v ňom driemala duša umelca - napísal vyše dvesto cirkevných i svetských skladieb, niekoľko baletov i divadelných hier. Jeho dvornej kapele vydržiavanej päťdesiatimi tisícami zlatých ročne sa vraj nevyrovnala ani tá z Versailles.
Okrem nepretržitých vojen pohlcoval štátnu kasu však aj nákladný dvor.
Miestami pochybne uvažujúci panovník prijímal do služieb zástupy ľudí bez toho, aby si ich vopred preveril, a tak sa to len hemžilo množstvom podozrivých indivíduí a hochštaplerov. Len počet cisárových radcov sa za prvých pätnásť rokov jeho panovania zvýšil o dobrú stovku.
Takmer ho uniesli Umelecky založený panovník sa však musel navzdory svojim záujmom venovať vojnám. Jeho najväčším súperom sa stali Turci a ich dobiedzanie nepriamo popudzovalo uhorských veľmožov.
Malý záujem cisárskeho dvora o definitívne vyhnanie Osmanov z krajiny, spojený s neustálym porušovaním uhorskej ústavy, nerešpektovaním autonómneho postavenia krajiny sa však mal len prehlbovať.
Najmä gróf Portia a knieža Václav z Lobkovíc túžili aj Uhorsku navliecť takzvané „české gate“, obmedzujúce tamojšie stavovské slobody po neslávnej Bielohorskej bitke.
A práve v týchto časoch, niekedy v roku 1671, sa na scéne objavili palatín František Vešeléni, ktorý so svojimi mužmi naplánovali únos cisára Leopolda z poľovačky v okolí Viedne až do húštin hradu Muráň. Tam ho vraj chceli prinútiť, aby sa vzdal uhorskej koruny.
Uhri do sprisahania zasvätili aj Turkov, pretože ich voľnejší protektorát by im bol po vôli viac ako prísny viedenský centralizmus. Bratanie s nepriateľom sa však nevyplatilo. Sultán všetko prezradil a tým vlastne poslal vodcov povstania na popravisko.
Najlepší ťah Mier s Turkami to však neprinieslo. V lete v roku 1683 smerovala na Viedeň ich 200-tisícová armáda. Leopold s rodinou mesto narýchlo opustil, aby zoskupil spojenú kresťanskú alianciu s vojskami poľského kráľa a bavorského, saského a lotrinského kniežaťa.
Ako bolo jeho zvykom, sám sa bitky nezúčastnil, no jeho šíkom sa podarilo protivníka zatlačiť. Lenže významnú časť cisárskych armád zamestnával spor s rozpínavými Francúzmi, a tak sa na vypudenie Turkov muselo čakať.
Po definitívnom ukončení sporu túžiaci Leopold sa na vojenskom poli azda najviac zaskvel angažovaním „turkobijca“ Eugena Savojského. Tento šikovný vojvoda pripravil v roku 1697 porážku pri Zente, po ktorej Turci stratili takmer všetky uhorské provincie, ktoré ovládali takmer jeden a pol storočia.
Víťazstvo sa však svojho času príliš neoslavovalo. Krajina bola zdecimovaná, jej obyvatelia ujarmení daňovými povinnosťami a vrchnosť neistá v očakávaní ďalších nepokojov.
Keď Leopold o pár rokov zomrel, zanechal svojmu synovi Jozefovi bremeno vojny o španielske dedičstvo a nedoriešené povstanie Františka II. Rákociho.
