Josip Juraj Strossmayer
Narodil sa 4. 2. 1815 v Osijeku.
Stal sa biskupom a zároveň politikom.
Založil chorvátske vedecké a kultúrne inštitúcie.
Chcel uviesť do praxe austroslavizmus.
Zomrel 8. 5. 1905 v Djakove.
Josip Juraj Strossmayer sa narodil v rodine s nemeckým pôvodom a pochádzal z dvojčiat, no jeho brat zomrel a podľa zvyku tak dostal dve mená. Už ako malé dieťa sa ukazoval ako nadaný študent, neskôr si v Budapešti urobil doktorát z filozofie, vo Viedni z teológie a stal sa profesorom kanonického práva s dizertáciou o cirkevnej jednote. Prednášky na tamojšej univerzite sa tak niesli v duchu spojenia južných Slovanov.
Neostalo však iba pri akademických rečiach, už počas štúdií sa Strossmayer zapojil do Ilýrskeho hnutia a v Pešti sa zoznámil s Jánom Kollárom. Obaja sa stali priateľmi, očarila ich idea slovanskej vzájomnosti.
Biskup a vlasť V roku 1847 sa chorvátčina stala úradným jazykom. Bán Jelačič, ktorý sa v revolúcii o rok neskôr pridal na stranu Habsburgovcov a ubránil Chorvátsko pred maďarskou okupáciou, potreboval vlastnú elitu. Preto v roku 1849 vymenoval Strossmayera za biskupa Bosny a Sriemu so sídlom v Djakove.
„Všetko pre vieru a vlasť“ bolo heslo nádejného politika. Stal sa vodcom Chorvátskej ľudovej strany a vymenovali ho aj do cisárskej rady Františka Jozefa I., kde žiadal samostatnosť Chorvátska a zjednotenie jeho častí. Ako predstaviteľ austroslavizmu požadoval aj národné práva pre Slovanov v rámci habsburskej monarchie.
Tlmočil tak požiadavky Slovákov, z ktorých František Jozef I. najskôr v roku 1860 povolil používanie slovenčiny v 23 uhorských župách, no neskôr urobil reformy v prospech Maďarov.
Konflikt s pápežom Strossmayer sa neangažoval iba v politike. Založil Chorvátsku akadémiu vied a umenia a venoval jej zbierku obrazov starých majstrov. Podporoval obnovenú Chorvátsku univerzitu, ale aj knižnice, časopisy, literatúru či noviny, dokonca prispel aj na činnosť slovenských vydavateľov.
Nie každému však množstvo jeho aktivít vyhovovalo. Cirkev mu vyčítala, že na ňu nemá dosť času.
Napriek tomu hovoril, že práve viera môže byť pre všetkých Slovanov jednotná. Veľkým vzorom mu boli Cyril a Metod, s ich cieľom používať v liturgii staroslovienčinu.
Konflikt s cirkvou sa občas zmenil aj na konflikt s pápežom. Na Prvom vatikánskom koncile v roku 1870 sa stal jeho oponentom, polemizoval o pápežskej neomylnosti, a keďže sa usiloval o zjednotenie cirkvi Východu a Západu, obraňoval aj protestantizmus. V tom období to vyvolalo senzáciu.
Napriek uznaniu za svoju činnosť sám svoju prácu nepovažoval za dokonalú. V listoch tvrdil, že sa všetko jeho úsilie o zjednotenie Slovanov utápa v žalospevoch.
Autor: Zora Sirácka
