Strojca tejto revolúcie zomrel pred 130 rokmi.
Čudácky Flaubert prežil zvláštny až nevšedný život. Ako syn rouenského chirurga býval v nemocničnom byte, a tak vyrastal v nie príliš veselom prostredí. To ovplyvnilo jeho pesimistický pohľad na svet. Pôvodne z neho chceli vychovať právnika, ale pre epileptické záchvaty školu opustil a utiahol sa k písaniu, ktorému sa podľa niektorých zdrojov začal venovať už ako osemročný.
O charaktere, snoch a túžbach Flauberta najviac prezrádza jeho rozsiahla korešpondencia. Často vydávané a citované listy prezrádzajú čosi aj o jeho estetickom kréde, pretože každú vetu donekonečna prerábal.
Vraj preto, aby umenie neslúžilo ničomu inému len kráse.
Cieľom nie je dokonalosť
Autorov postoj „umenie pre umenie“ vychádzal z dobovej poetiky hlásajúcej za cieľ neosobnú krásu a nadčasový postoj básnika. Meštiackym svetom znechutení parnasisti, ku ktorým patril aj Flaubert, odmietali spoločenskú dimenziu umenia a zdôrazňovali len jeho kult.
Kritike a čitateľom však zaznávanie písania jednoduchým štýlom príliš nevoňalo.
„Čítal som teraz Salambo a bolo mi z nej nedobre. Zistil som, aký je zhubný ideál bezmedzerovitej dokonalosti. To priam vedie k tomu, že každý kúsok sa robí dokonalým a literárnym, a to je tá chyba, o ktorej hovorím. Cieľom písania má byť vec, predmet, mienená skutočnosť, a nie literárna dokonalosť,“ doslova napísal na margo spomínaného Flaubertovho románu Karel Čapek.
S najväčšou pravdepodobnosťou neargumentoval zle, no uvažujúc o umení ako takom treba podotknúť, že jeho krása je v rôznorodosti.
Verejné pokarhanie
„Ako mám písať krásne, keď sa pán Bovary vráti od svojich pacientov v zablatených čižmách, sadne si pred kozub a zaspí a chrápe?“ argumentoval Flaubert na margo onoho umenia pre umenie v listoch George Sandovej alebo svojej milej Luise Colletovej.
Drsný román Pani Bovaryová patrí medzi najvýznamnejšie realistické diela vôbec. Typická hrdinka svojich čias Emma túži po niečom veľkom, ale nemá schopnosť ani silu to dosiahnuť, a tak ju autor napokon nechá umrieť. V jej predstavách sa verne zrkadlí psychická rozorvanosť autora. Stojí za pozornosť, že Flaubert bol za svoje vrcholné dielo pokarhaný za narúšanie mravnosti. Príliš však netrúchlil, pretože práve vďaka škandálu sa knižka vynikajúco predávala.
Ohromnou dávkou smútku prestúpil aj ďalší román Citová výchova, kde sa pokúšal predstaviť generáciu, ktorá vyschla skôr, ako vôbec mohla dozrieť. Samostatné miesto v jeho pesimistickom diele zaujíma satirická knižka Bouvard a Pécuchét o dvoch čudáckych pisároch. Na začiatku 70. rokov minulého storočia po nej siahli českí humoristi Horníček so Sovákom a v spolupráci so scenáristom Dietlom pripravili mimoriadne úspešný televízny seriál. Vraj omnoho farbistejší ako nudná knižka.
Odmietal manželstvo
„Hlupáci žijú veselšie, lebo vždy majú viac dôvodov na smiech ako ľudia múdri a premýšľaví,“ povzdychol si raz Flaubert, ktorý prakticky celý život pracoval s každým slovíčkom v texte.
Jednu z jeho poviedok Prosté srdce dokonca niektorí kritici označili za perlu slovesného umenia. Ich volanie po veľkých „balzacovských“ dramatických zvratoch však Gustave odmietol. Len si odfúkol, že túto funkciu jeho román neplní.
V časoch, keď sa umelecký život koncentroval v Paríži, písal Flaubert o svojich netradičných postavách a ich netradičných osudoch v rodičovskej usadlosti v normandskom Croisset. Vlastne tam prežil svojím pomalým tempom takmer celý život. Po tom, čo odmietol manželstvo ako prejav meštiactva, rozhodol sa pre samotársku existenciu. Smrť o jedenásť rokov staršej platonickej lásky mu zobrala akúkoľvek nádej na krajší život.
