Dežo Ursiny
Narodil sa 4. októbra 1947.
Bol členom skupiny The Beatmen, založil kapelu The Soulmen.
Pracoval s Jarom Filipom, Fedorom Frešom či Ivanom Štrpkom.
V roku 1981 vyšiel album Modrý vrch.
Zomrel 2. mája 1995.
Uteká to. Pred pätnástimi rokmi zomrel Dežo Ursiny. Skladateľ, spevák, filmár a hudobník, výnimočný a kontroverzný človek.
So svojimi démonmi nebojoval, priatelil sa s nimi a nechal sa nimi často hnať, ale jeho hudba bola takmer vždy kryštalická. Ezoterici by takú chceli robiť, keby mali intelektuálnu hĺbku, Deža a výbušnú imagináciu jeho básnika Ivana Štrpku.
Pre vnímavého Krátko po smrti Ursinyho som sa rozhodol, že o ňom napíšem knihu. Mal som tú česť hrať s ním a jeho príbeh bol taký fascinujúci, že som vlastne nemal inú možnosť, len doň vstúpiť ako životopisec. V predhovore som písal, že „Ursinyho svet nie je domovinou blúdiacich, tápajúcich a zakomplexovaných, svet nevhodný pre vyznávačov pompéznych, hysterických gest“.
Že si pri ňom „na svoje príde vnímavý a premýšľavý pozorovateľ, pre ktorého nie sú prvoradé hektické a teatrálne kŕče ega. Hľadač schopný nájsť a naplno prežiť pocity neoznačené fluoreskujúcim zvýrazňovačom“.
Že „Dežovu osobnú rovnováhu často narušovali údery, ktoré si neraz uštedroval on sám. To sa však akoby netýkalo toho, čo tu nechal. Ťažko povedať, čo je na jeho hudbe také sugestívne, čo robí z jej zdanlivo statickej a vecnej poetiky dobrodružné, vzrušujúce výstupy. Možno fakt, že na lane natiahnutom medzi vyrovnanosťou a entropiou sa prostredníctvom svojej tvorby pohyboval, akoby to bol pevný most.
Dežo nebol Gándhí, ale rocker celou dušou. Bočiac od triviálnosti a smerujúc k poznaniu často provokoval, urazil, naštval.
Mnohým z nás však pomohol nájsť si svoj kút, postaviť na ňom svoj duševný dom a zariadiť si ho tak, aby doň neprenikali nervovoparalytické ataky súčasnosti“. Dnes by som to nenapísal inak.
Nachádzač Medzitým prešlo pár rokov a nič nenasvedčuje tomu, že by na Deža ľudia zabudli.
Hodnota tvorcu sa dá posudzovať jediným spôsobom: či sa jeho dielo stane majetkom viacerých generácií.
Dežove pesničky žijú a zaujímajú aj najmladších ľudí. Pravda, nie sú to konzumenti popkultúry. Ak im nejaké decko intuitívne rozumie, rodičia z neho môžu mať radosť.
Samozrejme, neznamená to, že sa stanú dobrými ľuďmi (ani Dežo nebol dobrák), ale ich vnútro je určite nastavené na to, aby sa nemuseli naplniť len prefabrikovanými vecami, aké má hocikto.
Bol neprenosný Zvláštne je, že napriek zjavným kvalitám bol Dežo neprenosný. V Heinburgu už nemohli tejto hudbe rozumieť. Tento fakt dáva zaujímavé otázky a odpoveďou by mohlo byť pozmenené heslo environmentálnych aktivistov: vnímaj globálne, počúvaj lokálne.
Tak ako bol Ursiny typický mestský intelektuál, vnímavý voči ľudovým umelcom, alebo hoci bizarným postavičkám v krčme v Trnávke.
Dežo nám odkazuje nielen to, že sa nemôžeme, naozaj nemôžeme opičiť a naše vyjadrenia, či už umelecké, alebo len také „normálne“ ľudské, by mali byť naozaj naše.
Ale aj to, že náš svet je v našej hlave, nikde inde.
Sú umelci, ktorí hľadajú, a to hľadanie je v ich tvorbe veľmi cítiť. Úlohou umenia nie je hľadanie, je to skôr nachádzanie. Dežo neboľ hľadač, ale nachádzač.
Keď niečo povedal, platilo to. Keď niečo zložil, platí to dodnes.
Autor: Marián Jaslovský
