Moderný svetoobčan Björnstjerne Björnson bol prozaikom, dramatikom, básnikom a publicistom v jednej osobe. Jeden zo „štyroch veľkých“ nórskych realistov zomrel pred sto rokmi, 26. apríla 1910.
Björnstjerne Björnson
Narodil sa 8. decembra 1832.
Jeho báseň Ja, vi elsker dette landet je nórskou hymnou.
Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903.
Zomrel 26. apríla 1910 v Paríži.
„Ak sa začítame do severských románov, mieša sa do nášho obdivu trochu závisti, že ich autori vedia byť takí domáci a takí svetoví, že ich natoľko milujú doma a cenia vonku a že stvorili zo svojich malých krajín literárne veľmoci,“ povedal niekedy v polovici 20. storočia slovenský literárny kritik Alexander Matuška.
Všimol si, že jeden z vrcholov klasického realizmu z prelomu storočí patrí práve nórskej literatúre a dielam Henrika Ibsena, Knuta Hamsuna či Trygve Gulbranssena. V našich končinách je však najčastejšie skloňovaný iný veľký Nór – Björnstjerne Björnson. A to z celkom iného dôvodu, ako je literatúra. Etického: zastal sa nás.
Priateľ mieru Posledných dvadsať rokov svojho života Björnson systematicky venoval pozornosť obrane utláčaných európskych národov: Fínov a Poliakov v Rusku, Rumunov, ale predovšetkým Slovákov. Po tom, čo sa český právnik a publicista Eduard Lederer v máji 1907 oboznámil s jeho postojmi vo veci poľského útlaku haličských Ukrajincov, napísal skúsenému sedemdesiatnikovi obsiahly list o tragickej situácii Slovákov v Uhorsku.
Čerstvo informovaný Björnson na základe tohto už koncom augusta napísal článok „Mier a priatelia mieru,“ ktorý vďaka svojim stykom okamžite uverejnil súčasne v časopisoch v Paríži, Ríme, Kodani a Osle. Kritizoval uhorskú školskú politiku a jej hlavného architekta grófa Apponyiho. Jeho naliehavé myšlienky sa prerývali s víziami budúceho zjednotenia Slovanov pod mohutnými ramenami mladého Ruska. Navyše, pokúšal sa ho aj geograficky určiť.
Stop maďarizácii To, že Nór vytýčil hranice Slovanov až po západ Čiech, sa ukázalo byť prorocké, no v onom nešťastnom roku to z pohľadu Slovákov neriešilo nič. Dôležitejší bol jeho boj za právo slovenských detí používať materinský jazyk. „Odlúčiť deti od ich materinského jazyka je totožné s ich odtrhnutím od prsníka svojej matky,“ napísal.
V polovici septembra 1907 sa mal v Mníchove konať mierový kongres. Do jeho predsedníctva boli pozvaní práve Björnson s Apponyim, no ich stretnutie sa nekonalo. Nórsky spisovateľ najskôr posielal prezidentovi kongresu výzvu, ktorou sa snažil zabrániť účasti svojho soka. Nepochodil a na konferenciu napokon sám necestoval. Ako vysvetľoval, jeho hnev smeruje len proti oslavovaným ohavným apoštolom mieru na čele s Albertom Apponyim a nie proti Maďarom ako takým.
Všestranný humanista Toto všetko sa udialo len tri roky pred Björnsonovou smrťou. Autor sám mal v tom čase za sebou pätnásť románov, dvadsaťjeden divadelných hier a nespočetné množstvo básní. Jeho literárnu tvorbu často prerušovala politická angažovanosť, ale predovšetkým ohromné, priam nadľudské novinárske vyťaženie. Odhaduje sa, že vychrlil viac ako 30-tisíc článkov.
Björnson bol mimoriadne všestranným človekom. Napríklad v roku 1856 zorganizoval asi 600 priateľov, aby v preslávenej divadelnej bitke protestovali „píšťalovým koncertom“ proti prijímaniu nových hercov dánskeho pôvodu do divadla. Sebavedomie rodákov sa pokúšal dvíhať dielami s vidieckymi námetmi. Za podporu udelenia volebného práva pre nešľachticov a ženy bol neraz považovaný za politického radikála.
