Apollo 13
Odštarovalo 11. apríla 1970.
Bolo siedmym pilotovaným letom programu Apollo.
17. apríla 1970 pristálo na hladine Tichého oceánu.
Posádka Apolla 13 v zložení James Lovell, Fred Haise a John Swigert mala pristáť na Mesiaci ako tretia v poradí. Jej let bol preto rutinnou záležitosťou, ktorá nevzbudzovala veľkú pozornosť.
Médiá sa spamätali až vo chvíli, keď humoristickú reláciu jednej z amerických televízií prerušil hlas vedeckého komentátora. Oznámil, že na Apolle 13 sa ozval výbuch. Zničil najskôr jednu, potom aj druhú kyslíkovú nádrž a značne poškodil servisný modul.
Od malého kroku k veľkému problému „Houston, máme problém,“ zaznelo vtedy z kozmu ústami Jima Lovella. Veliteľ Apolla 13 tak v dramatickej situácii stvoril druhú najznámejšiu historickú frázu, spájanú s cestami na Mesiac. Prvou bolo nesmrteľné vyhlásenie Neila Armstronga z Apolla 11 po tom, čo ako prvý človek zanechal odtlačok svojej nohy v mesačnom prachu: „Je to malý krok pre človeka a veľký skok pre ľudstvo.“
Výbuch nastal po 55 hodinách a 55 minútach letu. Spôsobil ho skrat v elektrickom vedení vrtule pri premiešavaní nádrží, ktoré si objednal Houston.
Lovell, Haise a Swigert boli vtedy od Zeme vzdialení viac ako 320-tisíc kilometrov. Ani sa nemuseli pozerať do inštrukcií pripravených na krízové situácie; okamžite pochopili, že na Mesiac sa nedostanú. Nemohol teda na Mesiaci zanechať púzdro s československou vlajkou, ktorú si vybral preto, lebo jeho matka mala český pôvod.
Na Mesiac si nesiahol To bola obzvlášť nepríjemná správa najmä pre Lovella, lebo ten sa už raz k cieľu pozrel. Bolo to na Vianoce 1968 na palube Apolla 8, ktoré ako prvá kozmická loď s ľudskou posádkou obletelo Mesiac.
Nepodarilo sa mu tak dotknúť sa Mesiaca ani z nešťastnej trinástky. Hlavou mu preletelo: Ešteže sa to nestalo vo chvíli, keď by sme boli na Mesiaci. To by bolo oveľa horšie.
Situácia však bola dostatočne zlá. Jedinou šancou bolo rýchlo presadnúť z pohodlného veliteľského modulu Odysseus do druhého, oveľa menšieho, určeného práve na pristátie na Mesiaci. A s ním sa následne pokúsiť domanévrovať na Zem. S takým núdzovým variantom sa však nerátalo.
Na palube Vodnára Aquarius (Vodnár), ako lunárny modul nazval sám Lovell inšpirovaný postavou z egyptskej mytológie, bol podľa jeho slov „tiesnivo obmedzený valec s priemerom 2,3 metra“. Pôvodne mal poslúžiť dvom mužom počas dvoch dní.
Prvé výpočty hovorili, že rezervy kyslíka a vody potrebnej na pitie, ale najmä na chladenie elektroniky vydržia necelých 40 hodín. Na návrat domov však bolo treba 70 hodín. Posádka na Zemi zatiaľ skúšala v cvičnom module, či je vôbec možný úspešný návrat troch stroskotancov na Zem. Šance odhadli približne na 50 percent.
Astronauti museli vyriešiť problémy s narastajúcim obsahom oxidu uhličitého v kabíne a po zložitej a nezvyčajnej navigácii presadnúť do veliteľského modulu a pripraviť ho na zostup v atmosfére.
Tepelný štít napokon odolal, vydržali aj padáky, ktoré mohol poškodiť extrémny chlad. Po takmer šesťdňovom lete dosadol 17. apríla veliteľský modul Apolla 13 na hladinu Tichého oceánu.
Jedna z najdramatickejších vesmírnych ciest mala šťastný koniec.
