Španielsky kráľ sa narodil pred 405 rokmi, 8. apríla 1605.
Filip IV.
Narodil sa 8. apríla 1605vo Valladolide.
Španielskym kráľom bol od roku 1621.
V roku 1640 prišiel o portugalskú korunu.
Zomrel 17. septembra 1665 v Madride.
Maľby, ktoré zachytávajú predposledného Habsburga sídliaceho v kráľovskom paláci El Escorial, prezrádzajú, že Filip bol človekom strohým a chladným. Dokonca sa zachovali listiny, v ktorých stojí, že na verejnosti sa usmial len trikrát v živote. O to viac bol oddaný svojim záľubám: jazde na koni, poľovačke a predovšetkým umeniu. Rád navštevoval literárne salóny a podporoval nadaných maliarov.
Keď chcel svoju dcéru Margarétu Teréziu vydať za rakúskeho cisára Leopolda, jeho dvorný maliar Velázquez vytvoril desiatky obrazov s jej podobizňou len preto, aby sa ženích mohol pozrieť na svoju budúcu nevestu a zistiť, ako sa líši od stredoeurópskych žien. Mimochodom, tento maliar považoval svojho mecéna za váhavého chlapa, ktorý si nedôveroval. V oficiálnej spisbe bol zas idealizovaný ako model barokovej dôstojnosti.
Obklopený radcami Kráľova slabá individualita sa odrážala aj v jeho neohrabanosti pri politických záležitostiach. Doma v Kastílsku sa jediné rozhodnutie neobišlo bez dohľadu hlavného radcu a o generáciu staršieho vojvodu Olivaresa, ktorý si vynútil každodenné konzultácie s panovníkom. Hoci sa niekedy stretávali aj trikrát denne a často prichádzali k roztržkám, dlhodobé a zdedené problémy s rovnoprávnym zdaňovaním jednotlivých provincií nevyriešili.
Prefíkanému Olivaresovi dovolil kráľ rozhodovať aj v záležitostiach tridsaťročnej vojny, ktorá rozdeľovala kontinent počas takmer celého jeho panovania. Hoci sám nebol príliš naklonený vysielaniu armád do Holandska a Česka, Európa musela uznať, že stratégia španielskych bojových tercií prináša úspechy.
No trvalo to len dovtedy, kým do vojny nevstúpilo Francúzsko. Umne vedené kardinálom Richelieuom tak zmrazilo svojho úhlavného katolíckeho soka, že sa na konci konfliktu pri Westfálskom mieri ocitol v poli porazených.
Neuvážené kríženie Mnohí z posledných Habsburgovcov španielskej vetvy zomreli veľmi skoro.
Hoci bol Filip IV. spomedzi svojich príbuzných najživotaschopnejším, i on doplatil na skutočnosť, že jeho starí otcovia boli prvostupňoví bratranci.
A ani on, v snahe zachovať čistotu svojho potomstva, nedbal na príbuzenské sobáše. Obzvlášť po tom, čo legitímny nástupca trónu stále neprichádzal. Prvá manželka Izabela Francúzska mu dala len jedného syna, no jeho nečakaná smrť ho prinútila pokúšať sa o ďalšieho, pretože nadaný infant Juan José, ktorého splodil s herečkou La Calderonou, mal status nemanželského syna. Krátko po štyridsiatke si Filip vzal za ženu svoju neter Máriu Annu z Viedne.
Z jej šiestich tehotenstiev boli štyri neúspešné a hoci mu porodila vytúženého syna Karola, lekári museli hneď po narodení skonštatovať jeho fyzickú aj mentálnu zaostalosť.
Rozklad Počas Filipovho kraľovania stratilo Španielsko svoje veľmocenské postavenie. Nebol to len dôsledok neúspechov v tridsaťročnej vojne, ale taktiež výsledok vnútorného rozkladu, ktorý spôsobil vzostup moci vysokej aristokracie, pokútnych radcov a všemocnej cirkvi. V roku 1640 sa osamostatnilo Portugalsko, stabilitou štátu otriaslo aj katalánske povstanie či strata pozícií v Holandsku.
Vnútorný rozklad sa vystupňoval po kráľovej smrti v roku 1665.
Ambiciózny nemanželský syn sa priotrávil a nový panovník Karol II. nebol ani po dosiahnutí plnoletosti schopný samostatne myslieť, nieto ešte zachovať rod.
Tento nešťastník s nepomerne veľkou hlavou sa dokonca nedokázal bez cudzej pomoci vydriapať ani na koňa, a tak prišlo k pohrome. Vstup do nového storočia privítal zbedačenú krajinu vojnou o dedičstvo.
