Dvakrát v živote stál takmer sám proti celému českému národu, no po roku 1918 ho ten istý národ vynášal na nebesia. Veľmi sa pritom nezmenil, to len ten národ už mohol niekoho zbožňovať slobodne a nie z donútenia. Tomáš Garrigue Masaryk sa narodil 7. marca 1850, pred 160 rokmi.
„Tisíckrát som si blahoželal k Masarykovmu obdobiu našej samostatnej demokratickej štátnosti a obdivoval jej úspech a zdravie, pretože táto demokracia bola napriek všetkej malichernosti taká silná, sľubná a sebavedomá, že si mohla dovoliť aj slobodnú sebakritiku a do konca neustala v spytovaní svojho svedomia a svojej podstaty,“ napísal vo svojich Pamätiach Václav Černý.
Vedel, o čom píše, veľa jeho známych podľahlo všeobecnému prvorepublikovému tatíčkovskému opojeniu: „Masaryk sa ako mravná autorita a politický kormidelník našej demokracie v našom kultúrnom a národno-ľudovom svete tešil čím ďalej tým oddanejšej dôvere, menil sa pozvoľna na modlu Otca Čechov na národných výsostiach a jeho smrť v roku 1937 vzbudila v celom národe vlnu žalostivého, skutočne hlboko úprimného smútku.“
Rukopisy a hilsneriáda
Pol storočia predtým bola Masarykova situácia odlišná. Mimoriadny a čoraz obľúbenejší profesor filozofie na pražskej Karlo-Ferdinandovej univerzite sa dostal do konfliktu s podstatnou časťou českej verejnosti.
Jeho postavenie zhoršilo rozhodnutie zasiahnuť do boja proti tzv. Královodvorskému a Zelenohorskému rukopisu, ktoré mali dokazovať staré české literárne tradície.
Masaryk sa celou váhou svojej osobnosti postavil proti romantickému chápaniu národnej tradície a za vedeckú korektnosť. Rukopisy odmietol ako podvrhy, čím si narobil veľa nepriateľov, najmä medzi národne orientovaným obyvateľstvom.
Na prelome storočí mu popularitu zrazila aj údajná rituálna vražda dievčaťa, ktorú mal spáchať žid Leopold Hilsner. Jeho pohnútkou mala byť snaha získať krv kresťanskej dievčiny, ktorá vraj bola potrebná pri židovských náboženských obradoch. Masaryk sa tentoraz postavil proti povere, za čo naňho, ako neskôr povedal v Čapkových Hovoroch s T. G. Masarykom, „viedenskí antisemiti poštvali českú nacionálnu a klerikálnu tlač“.
Ako dodal: „Tú kampaň som dosť pocítil, ani nie tak kvôli sebe, ale hanbil som sa za úroveň.“
Hoci sa Masaryk pohyboval najmä v akademickom prostredí a počas vojny mohol pôsobiť dokonca až ako rojko, po založení Československej republiky sa ukázalo, že keď chce, dokáže presadiť svoj názor a byť silným prezidentom. Dokazoval to najmä v období do prijatia prvej ústavy.
„Masaryk vtedy nebol mlčanlivým a na verejnosti nevystupujúcim prezidentom, ale aktívnym politickým vodcom, ktorý považoval za svoju povinnosť viesť vládu v pomeroch bez tradície,“ napísal o prezidentovom vzťahu k poprevratovým vládam Ferdinand Peroutka v knihe Budování státu.
Masaryk však netúžil byť prezidentom so silnými právomocami či s výnimočným postavením, podľa neho by to bolo škodlivé. Ústava z roku 1920 mu formálne nedávala veľké právomoci, neskôr sa však ukázalo, že váha Masarykovho postavenia závisela najmä od jeho osobných kvalít.
Obľúbený tatíček
Keď v rokoch po Masarykovej smrti hrozilo republike čoraz väčšie nebezpečenstvo, množili sa otázky typu: Čo by dnes robil Masaryk? Tomu sa nemôžeme čudovať, keďže prvý prezident požíval obrovskú autoritu ešte za svojho života.
Prejavy úcty, „tatíčkovanie”, oslavy jeho narodenín pripomínali skôr jeho predchodcov na rakúskom cisárskom tróne ako prezidentov republík. Vrcholom, až akýmsi zbožštením, boli jeho osemdesiate narodeniny v roku 1930. Pri tejto príležitosti prijalo Národné zhromaždenie tzv. Lex Masaryk, ktorý uzákonil jeho zásluhy o štát.
Masaryk mal, samozrejme, aj svojich odporcov, napríklad českých fašistov či niektorých radikálnych katolíkov.
Ako však píše Černý: „Dôvera a úcta, ktorú mu za jeho živobytie jeho ľud preukazoval, boli také, že sa jeho autority ani jeho nepriatelia neodvažovali dotknúť a stačilo im, že ohovárali a špinili členov jeho rodiny.”
Dnes sa nám táto zbožná úcta môže zdať zvláštna. Musíme si však uvedomiť, v akých časoch Masaryk žil, a aké nádeje do neho ľudia vkladali. Od roku 1917 európske krajiny jedna za druhou podliehali nenávistným ideológiám. Československo malo veľké šťastie, že sa na jeho čelo dostal človek, ktorý netoleroval len svojich obdivovateľov, ale aj odporcov.
