Ten sa narodil 28. februára 1910, pred sto rokmi.
Životy viacerých ľudí, ktorí do slovenskej literatúry vstupujú na konci dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov sa v čomsi podobajú.
Často to je potácanie sa medzi umením a politikou, medzi komunistickými kompromismi a túžbou po tvorivej slobode. Osud literárneho kritika, teoretika, ale aj básnika a socialistického politika Michala Chorvátha tak pripomína napríklad život Laca Novomeského.
Romantická duša
Chorváth sa narodil 28. februára 1910 v Slovenskom Pravne. Študovať odišiel na zvolenské gymnázium, neskôr cestoval za medicínou do Prahy. Ako študent publikoval prvé básne i teoretické štúdie. Pod pseudonymom napríklad píše do významného kultúrneho časopisu Elán, ale aj do Luku, kde ako redaktor pôsobil Emil Boleslav Lukáč.
Už vtedy cítiť jeho snahu o posilňovanie slovenského, národnostného princípu, na ktorý kladie dôraz aj v neskorších rokoch. „Zahĺbili sme sa do slovenskej minulosti a prítomnosti a hľadali slovenský národ. Reč, to nebola jednota všetkých Slovákov. Bola to duša, tvorivá, romantická,“ napísal Chorváth už v roku 1932 v texte Otrávená generácia. Problém videl budúci kritik najmä v dobových slovenských politikoch.
O štyri roky neskôr Chorvát prerušuje pražské štúdium medicíny a rozhodne sa pre Bratislavu, kde sa prihlásil na estetiku a filozofiu. Pripravuje básnickú zbierku, no nakoniec ju nedokončí a viac sa venuje literárnej kritike. Počas druhej svetovej vojny sa pridáva k partizánom.
Politická dráha
Po vojne pracuje Chorváth na politickej kariére. Ešte pred oficiálnym ukončením bojov sa stáva povereníkom Slovenskej národnej rady pre informácie, neskôr je zástupcom práve Laca Novomeského. Zároveň sa stáva poslancom i podpredsedom kultúrneho výboru.
Propagátora socialistického realizmu prvý raz komunisti zradili už v 50. rokoch. Chorváth je spolu s Tatarkom či Mináčom obvinený z buržoázneho nacionalizmu a prichádza o politické a spisovateľské funkcie. Utiahne sa do ústrania: vo vydavateľstve Tatran rediguje knihy a neskôr v knihe Z prielomu prehodnocuje vlastné názory z minulosti (aj o socialistickom realizme), utieka sa k prírode či k rodnému kraju.
Podobne ako Novomeský však v šesťdesiatych rokoch zažíva rehabilitáciu, dokonca po vpáde spojeneckých vojsk dostáva Rad práce, v roku 1980 aj Rad republiky. Pritom v roku 1968 mohol z republiky odísť, na návštevu ho k sebe pozýval výtvarník Koloman Sokol. V novembri mu napísal: „Zdvorilo a nadovšetko úprimne priateľsky Ťa zveme k nám na 3-mesačnú návštevu.“
V decembri sa ho už pýta, či list vôbec dostal. „Drahý Miško, minule som Ti poslal pozdrav a pozvánku. Mysleli sme to úprimne. Neviem, či Ti náš list doručili. Zdá sa, že svetová pošta pokrivkáva a je zvedavá.“
Vzdal sa mandátu
Chorváth sa na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov stáva poslancom socialistického federálneho zhromaždenia. Vo funkcii však vydrží iba do roku 1972. Pre nesúhlas s normalizáciou odstupuje z postu poslanca a odchádza na dôchodok. Pravdepodobne ho začína sledovať tajná služba.
Do literatúry sa tak vracia až na začiatku osemdesiatych rokov, keď v roku 1980 vyjde výber z jeho predvojnových a medzivojnových literárnych kritík a recenzií. Vydávanie týchto spisov však čoskoro vládna mašinéria zastaví.
