Mnohí ju obdivujú, mnohým imponuje jej tajomnosť a krása zároveň. A to aj napriek tomu, že taliansky renesančný maliar Sandro Botticelli si pri jej stvárňovaní dovolil opustiť uznávané ideály renesančnej telesnosti.
Venuša na jednom z najznámejších obrazov Zrodenie Venuše má neprimerane dlhý krk, ramená padnuté, zvesené a celej postave chýba trošku trojrozmernosti. Nikomu to však neprekážalo, a to ani v časoch, v ktorých bol kánon stvárnenia ľudského tela podstatný.
Neprekvapilo však, že o pôvode smutno-čarovnej Venuše vznikli viaceré dohady. Možno práve otázky a nejasnosti o skutočnej identite ženy priniesli dielu, podobne ako da Vinciho Mone Lise, jeho popularitu.
Bez ideálnych rozmerov
Isté je, že dielo s dlhovlasou kráskou si u Botticelliho objednal Lorenzo di Pierfrancesca de’ Medici, isté je aj to, že témou obrazu je klasický mýtus o zrodení Venuše – Afrodity z morskej peny na pláži ostrova Cyprus.
Venušu, ktorú humanisti považovali za stelesnenie krásy, zobrazil napriek zákazke Botticelli ako mladú ženu s predĺženým krkom, plnú snivej melanchólie. Ideálnu mierku postavy si dovolil ignorovať.
Niektoré hypotézy tvrdia, že podobu Venuše vytvoril Botticelli podľa legendárnej krásky Simonette Cattaneo, neskôr Simonette Vespucci, ktorá bola v 15. storočí považovaná za najočarujúcejšiu ženu Florencie. Podobne ako Botticelliho Venuša mala podľa zachovaných podobizní aj Simonette svetlú pleť, jemné a dlhé paže a nápadné dlhé vlnité vlasy.
A hoci bola Simonette manželkou Marca Vespucciho, príbuzného známeho moreplavca Ameriga, údajne bola aj milenkou dvoch vplyvných bratov Mediciovcov – Giuliama a Lorenza, ktorý si u Botticelliho obraz Venuše objednal.
Simonette portrétoval aj sám Botticelli. Či sa práve ona pre neho stala ženou, ktorú zvečňoval dookola na svojich obrazoch, môžeme len hádať. Botticelli nás tak nechal v neistote a v akejsi hre hľadania podobností s reálnou Mediciovskou milenkou Simonette. Všímavejším neunikne ani podobnosť bohyne kvetov Flóry z obrazu Zrodenie Venuše, ktorá Venuši podáva na prekrytie nahoty plášť, s kráskou Simonette.
Hra sa tu však nekončí. „Simonette“ nachádzame aj v ďalších ženských postavách na obraze Primavera.
Muž dvoch mien
Sandra Botticelliho nazývajú historici umenia majstrom mytologických tém. A práve v týchto témach sú pre Botticelliho typické pôvabné, no melancholické ženy typu Simonette.
Ernst Hans Gombrich vo svojej známej knihe Príbeh umenia píše, že „Botticelliho postavy svojimi pôvabnými pohybmi a melodickou líniou ich kompozície pripomínajú gotickú tradíciu“. Práve touto uvoľnenosťou však podľa Gombricha dosahujú Botticelliho tajomné ženy svoj pôvab a harmóniu.
Zaujímavosťou pritom je, že Botticelli sa pôvodným menom nevolal Botticelli a ani Sandro – jeho celé meno bolo Alessandro di Mariano Filipepi. Sandro vzniklo skráteným umelcovho krstného mena, s priezviskom to bolo zložitejšie. Povráva sa, že Sandrov starší brat bol pre svoju väčšiu váhu prezývaný aj sud, súdok, z toho vraj postupne vzniklo Botticelli, meno, ktoré rodina začala používať a Sandro ho preslávil, nielen vďaka mytologickými obrazom, ale napríklad aj maľovaním v rímskej Sixtínskej kaplnke či ilustráciami k Dantovej Božskej komédii.
