Konštantín XI.
8. februára 1405 – narodil sa v Mistre
12. marca 1449 – ako cisár prišiel do Konštantínopolu
29. mája 1453 – zomrel pri obrane Konštantínopolu
„Rozdávali ranu za ranou, zrážali k zemi posledných obrancov, nerozlišovali vojakov od technikov, žien, malých chlapcov ani starcov. Blízko mňa volal cisár Konštantín, nabádajúci dezertérov, aby sa vrátili a podnikli protiútok.
Ale muži, zhromaždení okolo neho, sa jeden po druhom vytrácali, kedykoľvek sa k nim otočil chrbtom. Keď to cisár spozoroval, prikryl si dlaňami oči a zvolal:
'Niet kresťana, ktorý by sa nado mnou zmiloval a zrazil mi hlavu?'“ Takto opísal posledné chvíle posledného byzantského cisára Konštantína XI. vo svojej knihe Pád Carihradu fínsky románopisec Mika Waltari.
Z Mistry do Konštantínopola Konštantín sa narodil 8. februára 1405 v peloponézskom mestečku Mistra ako ôsme z desiatich detí byzantského cisára Manuela II. a Heleny Srbskej. Svoj život, ktorý chtiac-nechtiac zasvätil boju proti rozpínavej Osmanskej ríši, prežil prevažne v hlavnom meste upadajúcej Byzancie – v Konštantínopole a na Peloponéze.
Keď v roku 1448 zomrel Konštantínov brat a predchodca na tróne Ján VIII., Helena presadila za cisára práve svojho obľúbeného syna Konštantína, ktorý dovtedy vládol v Mistre, hlavnom meste Morejského despotátu.
Bolo to prvýkrát v byzantských dejinách, keď bol cisár korunovaný mimo Konštantínopola bez účasti patriarchu, ktorého zastúpil miestny metropolita.
Neochota bojovať Keď Konštantín 12. marca 1449 prišiel do hlavného mesta ríše, obyvatelia ho prijali so sympatiami a dôverou. Mali na to veľa dôvodov: nový cisár sa napriek niektorým vojenským neúspechom osvedčil ako dobrý veliteľ, a hoci mu to veľmi nešlo, snažil sa nájsť spojencov v boji proti Turkom.
O osud jeho ríše sa už nikomu z nich nechcelo bojovať. Rím, zdiskreditovaný pápežskou schizmou, nedokázal prinútiť západných panovníkov, aby podnikli krížovú výpravu, ktorá by Byzanciu zachránila. K ich nechuti určite prispela aj neúspešná bitka pri Varne z roku 1444, v ktorej turecké vojská rozdrvili armádu pod velením uhorského generála Jána Hunyadiho a poľského kráľa Vladislava III. Konštantín však nenašiel oporu ani medzi svojimi. Vo vládnucej vrstve sa dokonca ozývali hlasy, ktoré hovorili, že radšej prijmú turecký turban ako pápežskú tiaru.
Z mestom to začínalo vyzerať ešte horšie po tom, ako na osmanský trón usadol v roku 1451 nový ambiciózny sultán Mehmed II. Dobyvateľ, ktorý sa netajil túžbou zmocniť sa Konštantínopola.
Koniec mesta i cisára Mesto i cisára mohla možno zachrániť jedna vec. V roku 1452 prišiel do obliehaného Konštantínopola uhorský odlievač diel Urban, ktorý Konštantínovi ponúkol, že mu odleje veľké delá. Cisár mal o ponuku veľký záujem a aby Urbana udržal v meste, schválil mu malú rentu, no na zostrojenie nových zbraní nemal peniaze. Celá ríša sa v tom čase totiž scvrkla na plochu len o málo väčšiu ako pôdorys samotného mesta. Urban prešiel k Mehmedovi a ešte na jeseň odlial prvé delo, schopné vážne narušiť konštantínopolské hradby.
V dňoch 27. a 28. mája 1453, po siedmich týždňoch ostreľovania, sa zhromaždilo obyvateľstvo mesta na procesii, ktorá za zvukov zvonov prechádzala okolo hradieb a zastavovala sa na najviac poškodených miestach. Cisár ešte nabádal svojich poddaných na statočnosť.
O deň neskôr sa ukázalo, že to bolo zbytočné: hlavný útok osmanských Turkov, ktorí boli v mnohonásobnej presile, prelomil hradby. Tri dni trvajúce zabíjanie a rabovanie už cisár nevidel. Pred smrťou údajne odhodil svoj plášť a vrhol sa na nepriateľov. Konštantínovo telo vraj spoznali len podľa topánok a na Mahmedov príkaz mu uťali hlavu.
Autor: Tomáš Galis
