an vôbec Nobelovu cenu za literatúru. Od jeho narodenia 7. februára uplynie 125 rokov.
Keď starnúci klasik John Steinbeck chodil v sprievode svojho psa Spojenými štátmi, aby napísal cestopis Potulky s Charleym, s nehostinnými oblasťami amerického stredozápadu príliš nesympatizoval.
V štáte Minnesota však predsa našiel príjemné miesto. Bolo ním nenápadné mestečko Sauk Centre profitujúce z pamätnej izby svojho najväčšieho rodáka Sinclaira Lewisa.
„Videl som pred sebou tvár, chudú a scvrknutú ako jablko, ktoré ležalo príliš dlho v sude, samotársku tvár a chorú samotou,“ spomínal na svojho priateľa.
Prichytený na úteku
Šesťročnému Sinclairovi Lewisovi zomrela matka. Keď mal trinásť, zlákal ho sen stať sa bubeníkom v španielsko-americkej vojne. V prériách sa tomuto vychudnutému mladíkovi s hrozivo vyzerajúcou pleťou veľmi nepáčilo, no na úteku ho v jednom železničnom skladisku vystopoval otec.
Jeho cesta za dobrodružstvami sa tak posunula až na nové storočie, keď už s požehnaním odišiel na univerzitu v Ohiu a zakrátko aj na slávnu Yale.
Po štúdiách sa živil ako novinár, cestoval a tvoril naivné romantické príbehy o rytieroch a vílach. V snahe predať literárne námety sa mu dokonca podarilo nakontaktovať aj na svojho obľúbenca Jacka Londona.
Pri svojej prvotine však odvahu stratil, pretože chlapčenské dobrodružstvo pod názvom Výlet a lietadlo podpísal pseudonymom. Napriek tomu do roku 1920 vydal päť románov, v ktorých sa pod vplyvom britského prozaika Wellsa obracal na príbehy drobných ľudí.
Vzbura proti malomestu
Najväčším Lewisovým úspechom sa stal román Babbitt. Priezvisko typického amerického malomeštiaka 20. rokov zľudovelo, dokonca sa dostalo aj do slovníka americkej angličtiny.
Dodnes je synonymom štandardnej fádnosti, prispôsobivosti a zbabelosti.
Autor v texte dômyselne predstavil pravý opak mimoriadnosti. Priemerný občan George Follansbee Babbitt sa len rutinne točí v kruhu - stará sa o rodinu, je úspešný v podnikaní a stýka sa len s vymedzeným kruhom seberovných.
Po tejto senzačnej knižke sa okamžite zabudlo na nenávisť, ktorú v jeho rodnom kraji vyvolal nemenej úspešný román Hlavná trieda označovaný za Pani Bovaryovú americkej literatúry.
V priebehu 20. rokov napísal Lewis i ďalšie podobné romány, vďaka čomu ho literárna kritika zaradila do oceňovanej línie spisovateľov „vzbury proti malomestu“.
Pôsobivé odpozeranie detailov života a nadanie s vtipom vytvárať nové postavy malo úspech i v ďalekom Švédsku, kde bol v roku 1930 odmenený Nobelovou cenou.
Neposedný cestovateľ
Lewisovo dielo má síce približne dvadsať románov, no jeho neskorším prácam chýbal šarm. Rovnako i samotnému autorovi. Stal sa z neho samotár spomínajúci na časy búrlivých záťahov, pri ktorých sa mu ušla prezývka Red.
Vnútorný nepokoj kompenzoval neustálym cestovaním, od polovice 30. rokov menil jednu európsku metropolu za druhou.
Spisovateľa však zlomila až synova smrť na francúzskom fronte.
Začal sa sťažovať, že mu je stále zima, netešilo ho jedlo, ostal mu už len alkohol a sekretárky, ktoré platil, aby s ním hrali šachy.
Nakoniec zomrel opustený v Ríme.
