isom odvolal väčšinu svojich reforiem v Uhorsku a otvoril tým cestu k ich rušeniu aj v ostatných častiach monarchie. Stalo sa to 26. februára 1790, pred 220 rokmi.
Reformátori to nemali ľahké ani v časoch, keď nemuseli počítať s odporom parlamentnej opozície či odborov a o úspechu ich diela nerozhodovali štrajky a referendá. Vždy museli byť schopní vnímať realitu a odhadnúť svoje možnosti. Inak ich čakalo zákonite sklamanie.
Najstarší syn Márie Terézie narodený v roku 1741 bol už ako dieťa veľmi tvrdohlavý a namiesto toho, aby počúval svojich učiteľov, vzdelával sa radšej sám. Rýchlo sa stotožnil s ideou osvieteného panovníka usilujúceho o blaho ľudstva: panovníka s neobmedzenou mocou, ktorá mu umožní uskutočňovať svoje predstavy na zlepšenie sveta bez zbytočných kompromisov. Reformy sa snažil presadzovať už od roku 1765, keď sa stal spoluvládcom svojej matky. Tá však väčšinu jeho nápadov odmietla.
Trónu a vysnívanej plnej moci sa Jozef II. dočkal v roku 1780 a ihneď sa pustil do stavby centralistického, moderného štátu. Habsburskí panovníci museli pred korunováciou za českého a uhorského kráľa sľúbiť rešpektovať zákony a privilégiá šľachty týchto krajín. Jozef sa však nechcel zdržiavať nejakými miestnymi špecifikami a dohadovaním so šľachtou, preto sa radšej formálne korunovať nenechal. Týmto krokom tiež dal všetkým najavo, že sa s ničím nebude hrať.
Rýchlejší ako aparát
Za desať rokov vlády vydal asi šesťtisíc nariadení, vydával ich rýchlejšie, než ich štátny aparát stačil uvádzať do života. Dve najdôležitejšie reformy prišli už v druhom roku jeho vlády: zrušenie nevoľníctva (v rakúskej a českej časti monarchie, v Uhorsku až v roku 1785) a takzvaný tolerančný patent.
Prvá vymanila bývalých nevoľníkov z priamej závislosti od vrchnosti, umožnila im voľne sa sťahovať, napríklad do miest, dať svoje deti vyučiť sa remeslu či študovať. Medzi inými pomohla naštartovať rozvoj podnikania a priemyslu.
Tolerančný patent ukončil prenasledovanie a vo väčšine oblastí verejného života aj diskrimináciu veriacich troch ďalších kresťanských vyznaní, luteránskeho, kalvínskeho a ortodoxného. Na rozdiel od tradovaného názoru ich však s katolíctvom nezrovnoprávnil, smeli si napríklad stavať kostoly, ale na rozdiel od katolíckych len bez veží.
Cisár sa snažil zmeniť všetky oblasti života od armády po obmedzenie príliš nákladnej ženskej módy (márne).
Zlepšil postavenie židov, obmedzil cenzúru, zreformoval školstvo, zriaďoval štátne nemocnice a sirotince a zaviedol nový trestný zákonník rušiaci trest smrti, vybudoval však i rozsiahlu tajnú políciu. Oklieštil vplyv katolíckej cirkvi, podriadil ju i s majetkom štátnej moci. Rušil rády a kláštory, ktoré považoval za zbytočné, naopak, finančne zlepšil postavenie obyčajných kňazov.
Väčšina nariadení Jozefa II. bola užitočná, položili základy moderného štátu a pomohli jeho obyvateľom. Často sa však vymýšľali od stola bez ohľadu na realitu, zavádzali ozlomkrk a cisár sa ani nesnažil získať pre ne širšiu podporu.
Snaha šetriť
Občas boli zbytočné a aj keď ich myslel dobre, len popudili. Napríklad zavádzanie nemčiny ako úradného jazyka, aj keď tým cisár naozaj chcel len zefektívniť štátnu správu, vyvolal odpor v Uhorsku i Česku a odštartovalo národné obrodenia v týchto krajinách.
Iné boli až príliš racionálne a nebrali ohľad na prosté ľudské city. Ako príkaz, aby sa šetrilo drevom a mŕtvych namiesto v rakvách pochovávali zabalených v plátne. Bol to aj odraz Jozefovej mimoriadne pragmatickej a uzavretej povahy. Sám žil skromne a tvrdo pracoval. Úprimne sa zo všetkých síl snažil urobiť svoj ľud šťastným, spokojnosť poddaných považoval za základ dobre fungujúceho štátu. Ani mu však nenapadlo pýtať sa, čo naozaj chcú.
Ak tomu pripočítame väčšinou sebecké záujmy rôznych skupín poškodených reformami, najmä šľachty a cirkvi, neprekvapí, že sa proti panovníkovi dvíhal čoraz väčší odpor. Najhoršie to bolo v Uhorsku, kde si šľachtu znepriatelil zrušením tradičného administratívneho systému stolíc, stelesnenia jej moci. Poslednou kvapkou bolo plánované rovné zdanenie pôdy, rušiace úľavy šľachty.
Nespokojnosť sa však z rôznych dôvodov prejavovala takmer v každej časti monarchie. Snaha odviesť pozornosť zahraničnými výbojmi situáciu len zhoršila, vojna s Turkami zvýšila dane a nebola práve úspešná.
Rakúske Nizozemsko sa vzbúrilo a odtrhlo, útokom hrozilo Prusko. Mesiac pred smrťou ani nie päťdesiatročný Jozef II., prepracovaný a vyčerpaný maláriou, na ktorú ochorel na Balkáne, ustúpil naliehaniu, že jeho trvanie na reformách môže privodiť rozpad ríše. Odvolal všetky nariadenia týkajúce sa revoltujúceho Uhorska okrem tolerančného patentu, zrušenia nevoľníctva a nariadenia o radových kňazoch. Zomrel ako zlomený muž s pocitom, že bolo jeho celoživotné snaženie márne.
Našťastie, nemal pravdu, z jeho reforiem pretrvalo viac, než si sám na prahu smrti pripúšťal. Zásluhu na tom mal aj Jozefov brat a nástupca, historikmi dlho podceňovaný Leopold II., ktorý šikovnou politikou upokojil pomery a síce za cenu ďalších ústupkov, ale mnohé z bratovho diela zachránil.
