Na začiatku bolo hľadanie vhodného materiálu. Na konci je rozhodnutie Európskej únie. Taký je život žiarovky. Aj keď prvýkrát zasvietila už začiatkom 19. storočia, širokej verejnosti ju predstavil a spopularizoval americký vynálezca Thomas Alva Edison pred 130 rokmi.
Svetlo bez plameňa? Nonsens. Nejako tak možno rozmýšľala verejnosť predtým, ako ľuďom 31. decembra v roku 1879 v malom mestečku Menlo Park predstavil Thomas Alva Edison svoj najnovší nápad. Na mieste, ktoré dnes po ňom nesie meno, ukázal žiarovku.
Obchod s hodinami
Geniálny vynálezca, ktorý sa viac spoliehal na intuíciu než na systematickú vedeckú prácu, však nebol prvým. Žiarovku vymysleli viac ako sedemdesiat rokov predtým, za jej otca sa považuje Angličan Humphry Davy. Ten prvé pokusy s čímsi ako žiarovka urobil už v roku 1805, no čudnému svietiacemu predmetu sa viac nevenoval.
Občas sa preto uvádza, že otcom žiarovky je nemecký hodinár a vynálezca Heinrich Göbel. Traduje sa, že tento nadaný človek ju používal na osvetlenie výkladu svojho newyorského obchodu. Nikdy mu však nenapadlo, že by zuhoľnatené bambusové vlákno zatavené v sklenenej nádobe - teleso, ktorá sa od toho neskoršieho Edisonovho zase až tak nelíšilo - mohol vyrábať a predávať.
Pravdepodobnejším dôvodom však je, že hodinár jednoducho nemal peniaze zaregistrovať patent objavu.
Pritom Göbelova žiarovka vydržala svietiť dlhšie, ako prvé Edisonove pokusy o dvadsaťpäť rokov neskôr.
Bambus alebo bavlna?
Amerického vynálezcu predbehol aj Angličan Joseph Swan. Patent vo svojej krajine za žiarovku získal už v roku 1878, asi rok pred Edisonom. Rivalita medzi vynálezcami však o päť rokov neskôr skončila spoločným podnikom s názvom Edis?wan, ktorý vyrábal predchodcov dnešných žiaroviek. Edison sám však aj naďalej predával svoje vlastné žiarovky. Dôvodom boli iné materiály.
Ediswan totiž produkoval telesá, v ktorých žiarila buničina. Edison vo svojich produktoch však aj naďalej používal vlákna zo zuhoľnateného bambusu. Ešte predtým Thomas v priestore s odčerpaným vzduchom - inak by žiariace vlákno zhorelo - používal bavlnu, tá však svietila len čosi cez trinásť hodín.
Prekvapivé však je, že už „bambusové“ žiarovky pred vyše sto rokmi obsahovali závit, ktorý sa prakticky používa dodnes. Aj keď ako vlákno nájdete najmä volfrám.
Koniec žiarovky
Dnešné klasické žiarovky sa v mnohom na tie z čias Edisona podobajú. Vákuum však nahradila náplň z rôznych plynov, ktoré umožňujú vlákno rozžeraviť na vyššiu teplotu. Princíp však zostáva prakticky rovnaký.
Osud žiaroviek sa pomaly blíži k svojmu koncu. Čoraz viac krajín zakazuje predaj tohto vynálezu. Rovnako aj Európska únia rozhodla, že žiarovky musia z trhu odísť.
Aj Edisonov vynález si tak o pár rokov pozrieme len v múzeu. Do roku 2012 totiž žiarovky z trhu zmiznú a nahradia ich efektívnejšie svietidlá. Napríklad úsporné kompaktné žiarivky či halogénové žiarovky.
