Výber z diela
1927: Nedeľa, ilustroval Mikuláš Galanda.
1932: Romboid, ilustrovala Toyen.
1935: Otvorené okná, obálka Karel Teige.
1939: Svätý za dedinou.
1948: Pašovanou ceruzkou.
1963: Vila Tereza, ilustroval Vincent Hložník.
1964: Stamodtiaľ a iné.
Laco Novomeský trochu pripomína Miroslava Válka. Nie svojím životom či osudom, ani nie poéziou, ale rovnakými otázkami: dá so vôbec hovoriť o diele básnika bez ohľadu na jeho život? A dá sa hodnotiť? Ak je odpoveď áno, tak potom Novomeský bol jedným z najväčších slovenských básnikov minulého storočia.
Obdivuje Čechov Prvorodený syn Samuela Novomeského Ladislav sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti. Aj keď otec nepochádzal z hlavného mesta Uhorska, našiel si v ňom prácu ako krajčírsky majster, preto malý Laco chodí do maďarských škôl, no po prvej svetovej vojne sa rodina sťahuje do Senice. Už v tomto období sa u mladého Novomeského začína objavovať jeho celoživotný príklon k ľavicovým myšlienkam. Okrem politiky však talentovaného tínedžera baví aj čítať a písať, najmä básne. A keďže na sklonku druhého desaťročia študuje na učiteľskom ústave v Modre, objavuje aj českú literatúru.
Po maturite uteká do Bratislavy. Ako učiteľ síce miesto získa, no učiť deti ho nebaví. Viac ho zaujíma spoločenský život a politika. Cieľavedomý Novomeský si preto nájde prácu v mesačníku Mladé Slovensko a zoznamuje sa so zástupcami domácich socialistov. Uverejňuje v komunistických novinách a časopisoch, spolupracuje na vydávaní časopisu DAV a obdivuje poéziu českých autorov ako Nezval, Wolker či Seifert.
Šéfuje mu Gottwald Už v polovici dvadsiatych rokov však má Novomeský problémy so svojou intelektuálnou orientáciou. Výboru spolku Detvan sa nepáči, akým spôsobom vedie Mladé Slovensko. Vraj v ňom šíri komunistické myšlienky, a preto ho zbavia funkcie výkonného redaktora.
Laco následne odchádza do Ostravy, kde mu ponúkli miesto redaktora Pravdy (predtým Pravdy chudoby). Tu pracuje pod dozorom Klementa Gottwalda a Novomeský je pravdepodobne spokojný, keďže onedlho vstupuje do Komunistickej strany Československa.
Básnicky debutuje až v roku 1927. V zbierke Nedeľa, ktorú ilustruje Mikuláš Galanda, vidieť, že Novomeský je moderným autorom, ktorý pozná aktuálne literárne prúdy. „Priateľ si zapáli cigaru a vtipy si robí z noci a šera, / ja jeho milenke s pátosom rozprávam preklady z Apollinaira, / hoc veľmi dobre viem, že ju verš nijako nezaujíma,“ stojí v titulnej básni zbierky. Už debutom sa Novomeský stáva jedným z najnádejnejších básnikov doby. Nemá ani dvadsaťpäť.
Problémom však je, že viac než poézii sa venuje politike.
Vedúci komunistickej tlače Keď Novomeský nesedí vo väzení za rôzne tlačové priestupky, píše alebo je redaktorom viacerých ľavicových periodík. V tridsiatych rokoch však cestuje do Moskvy na 1. zjazd sovietskych spisovateľov.
To už má za sebou zbierku Romboid, ktorú ilustrovala slávna Toyen. O štyri roky neskôr, keď v roku 1938 je už hilterovská hrozba reálna, ho Ústredný výbor KSČ poverí, aby viedol všetku československú komunistickú tlač. Nevydrží to však dlho, po rozdelení republiky periodiká zanikajú.
Počas vojny sa Novomeský znovu dostáva do väzenia. Dôvodom je jeho ilegálna činnosť i štvavé články. Ani krátke pobyty v base ho však neprinútia prestať. V roku 1943 tak spolu s Husákom a Šmidkem vytvárajú piaty ilegálny ÚV KSS. O rok sa zapája do prípravy povstania a ako člen predsedníctva Slovenskej národnej rady odlieta do Londýna rokovať s Benešom i do Moskvy s komunistami.
Buržoázny nacionalista Po vojne je Novomeského politická kariéra na vrchole. Je členom ÚV KSČ, podpredsedom SNR i predsedom Matice slovenskej. Trvá to však len krátko. Už o pár rokov ho obvinia v procese s buržoáznymi nacionalistami. Tri roky sedí vo vyšetrovacej väzbe, a v roku 1954 ho vo vykonštruovaných procesoch odsúdia na desať rokov. Obišiel dobre, iných popravili. Pravdou tiež je, že Novomeského už v roku 1955 prepustia z väzenia a „za dobré správanie“ mu zvyšok trestu odpustia. V šesťdesiatych rokoch je rehabilitovaný. Umožní mu to znovu publikovať.
Komunisti ho dokonca chcú odškodniť. Za knihu Vila Tereza získa Štátnu cenu Klementa Gottwalda, stáva sa národným umelcom. Dostáva aj ďalšie ocenenia. Ani väzenie ho však nepresvedčilo o tom, že režim je zvrátený. V roku 1968 síce odsúdi cenzúru, no spolu s Válkom a Mihálikom už v marci opúšťajú redakčnú radu Kultúrneho života. Dôvodom bol postoj časopisu. „Téza: Najprv demokracia, potom federácia (...) je pomýlená,“ napísali v májovom čísle Kultúrneho života.
Po okupácii - s ktorou vraj nesúhlasí - však spolupracuje s Husákom. Vraj je to najlepšie zo zlých riešení. Znovu sa stáva členom ÚV KSČ a SNR, predsedom Matice. Po čistkách medzi spisovateľmi sa údajne chce členstva vzdať, no nakoniec ho presvedčia, aby to nerobil. Za „odmenu“ získava ďalšie štátne vyznamenania. Následne sa každý rok objavujú jeho texty, najmä publicistika.
To je však tento veľký básnik, intelektuál a novinár, ale aj celoživotný komunista už vážne chorý. Napokon 4. septembra 1976 v Bratislave zomiera.
S využitím: Novomeský, L.: Poézia, Slovenský Tatran, 2005.
