Bol predstaviteľom funkcionalizmu i otcom slovenskej architektonickej moderny. Emil Belluš zomrel pred tridsiatimi rokmi, 14. decembra 1979.
Emil Belluš ešte ako 20-ročný asi ani sám netušil, či budúcu kariéru spojí so svojou kolískou. Na jar v roku 1919 tento študent architektúry na budapeštianskej technike váhal. V uhorskej metropole sa mu páčilo, lenže vznik samostatnej Československej republiky ho presvedčil a tajne, vydávajúc sa za holiča, sa vrátil.
Chcel pokračovať v štúdiu, no pretože na Slovensku sa za architekta nemal kde vyučiť, putoval do Prahy. U tradicionalistu Antonína Engela dozrel na sebavedomého umelca, výrazne ovplyvneného klasickými proporciami a urbanistickými návrhmi veľkých mestských blokov.
Brusič diamantov
Belluš sa narodil symbolicky – v predvečer nástupu nového storočia. Jeho predkovia z oboch strán mali v rodokmeni amsterdamského brusiča diamantov Campbella, ktorý sa usadil na hrade v Slovenskej Ľupči. Ako syn známeho výrobcu kočov a milovníka kultúry však detstvo prežil v Banskej Bystrici. A práve s týmto mestom je spojený aj jeho premiérový úspech – ešte ako študent a vojak vyhral v roku 1924 súťaž o projektovanie tamojšieho Národného domu. Jeho stavba nesúca tradicionalistickú pečať mu priniesla úspech.
Od polovice 20. rokov však pôsobí v Bratislave, kde zakladá vlastnú projektovú kanceláriu. Ako osvietený človek sa však nezaoberá len nákresmi. Stáva sa zakladateľom Slovenského veslárskeho spolku a pre svojho švagra, režiséra Národného divadla Jána Jamnického, navrhuje divadelné scény.
Vrcholná stavba
V 30. a 40. rokoch je Belluš na svojom tvorivom vrchole. Už ako etablovaný tvorca naprojektoval množstvo verejných, administratívnych, ale aj priemyselných stavieb. Len v Bratislave je ich niekoľko. V spomínanom období sa v spodnej časti dnešného Námestia SNP objavil komplex troch domov pre centrálu roľníckych družstiev a o čosi nižšie na Štúrovej ulici aj Národná banka (dnes budova Generálnej prokuratúry).
Za Bellušove najlepšie dielo je však všeobecne považovaný Kolonádový most ponad Váh v Piešťanoch, naprojektovaný v roku 1931 na objednávku podnikateľa Ľudovíta Wintera.
Ten túžil po krytom moste chránenom pred vetrom. Hľadal preto tvorcu až v Drážďanoch a o mladom architektovi sa dopočul len náhodou.
„Vyhľadal som ho, porozumel úlohe a prijal ju. Keď priniesol plán, vec bola vyriešená a ja šťastný,“ napísal vo svojich pamätiach.
Spišská zvonica a koniec
Od konca 30. rokov vyučoval Belluš na SVŠT, kde v roku 1953 vďaka jeho snahe vznikla Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva. V čase, keď sa na objednávku strany končia práce na jeho poslednom projekte, študentskom internáte Mladá garda, však nastupuje akcia zameraná na vysídlenie inteligencie. Nebyť príhovoru pražského architekta Frágnera, hrozilo by mu vysťahovanie.
Dodnes sa vedú spory o tom, či Mladú gardu navrhol z presvedčenia, alebo z donútenia. Mamutie dielo sa jeho predchádzajúcim prácam vymyká, možno preto sa ho snažil zmierniť zvonicou v duchu spišskej renesancie.
