Pre mnohých na Západe bol dlho ten lepší vládca na Balkáne. Na rozdiel od srbského prezidenta Slobodana Miloševiča ho neprezývali „balkánsky mäsiar“. Napriek tomu, ak by chorvátsky prezident Franjo Tudjman žil dlhšie, je možné, že by tiež skončil na medzinárodnom súde pre vojnové zločiny. Generál, historik, ale najmä mnohými uctievaný zakladateľ chorvátskeho štátu zomrel pred desiatimi rokmi.
„Odišiel štátnik, ktorý tisícročný chorvátsky sen premenil na skutočnosť.“ Aj toto písali niektoré miestne médiá, keď 10. decembra 1999 vláda oznámila, že Franjo Tudjman vo veku 77 rokov zomrel v nemocnici.
Pre mnohých Chorvátov to bol odchod „otca národa“. No viacerí si ku koncu jeho vlády uvedomovali autokratické maniere, ako aj jeho spoluúčasť na krvavých balkánskych vojnách.
Z generála historik
Franjo Tudjman sa v roku 1922 narodil v rovnakej oblasti (Zagorje) ako juhoslovanský komunistický prezident Josip Broz Tito. Práve medzi Titovimi partizánmi bojoval 19ročný mladík proti chorvátskym ustašovcom. Režim vojnového chorvátskeho štátu neskôr vehementne obhajoval.
V kariére v armáde pokračoval aj po vojne. Ako 38–ročný sa stal najmladším generálom v Juhoslávii. Prekvapujúco však začiatkom 60. rokov odišiel do predčasného dôchodku a začal pracovať ako historik. Venoval sa chorvátskym novším dejinám a v jeho názoroch sa čoraz viac začal presadzovať chorvátsky nacionalizmus. Napísal napríklad prácu, v ktorej spochybnil počet zavraždených židov a Srbov v chorvátskom koncentračnom tábore Jasenovac. Oficiálne čísla hovorili asi o 500tisícoch, Tudjman sa dorátal iba k 60tisícom.
Za nacionalistické myšlienky, netolerované v komunistickej Juhoslávii, ho v roku 1971 odsúdili. Len na intervenciu Tita dostal len dva roky, z ktorých si odsedel len časť.
Po smrti juhoslovanského prezidenta začali silnieť nacionalistické hlasy v krajine. Tudžman v 80. rokoch často navštevoval chorvátsku diaspóru v Kanade a Amerike, kde nachádzali jeho názory o vlastnom chorvátskom štáte podporu.
S dolármi zo zahraničia, ale aj vďaka stúpajúcemu nacionalizmu srbského lídra Slobodana Miloševiča vyhrala Tudjmanova Chorvátska demokratická únia prvé slobodné voľby. „Som šťastný, že nie som ženatý so Srbkou ani židovkou,“ povedal ešte počas kampane Tudjman. Tento výrok sa stal príznačným pre jeho protisrbské a antisemitské názory.
Hneď ako ho zvolili za prezidenta Chorvátska, pripravoval všetko na vznik nového štátu. Boj viedol na medzinárodnom poli, ale aj doma, keď vyzbrojoval Chorvátov žijúcich v oblastiach Krajiny či Slávonie so silnou srbskou menšinou. Srbov zasa zbraňami zásobovala vláda Slobodana Miloševiča.
So srbským lídrom pritom vychádzal dobre. Podľa srbského politológa Bogdana Deniča boli obaja v symbiotickom vzťahu – ich moc rástla, keď jeden druhého opisovali ako satana. Osobne si však dôverovali. V roku 1991 sa obaja štátnici údajne na stretnutí v Karadjordjeve dohodli na rozdelení Bosny.
Búrka mu prešla
Na medzinárodnej scéne sa tešil lepšej pozícii ako Miloševič. Nemci rýchlo uznali chorvátsku nezávislosť a krajinu pomáhali zásobovať zbraňami. Tudjman sa často vykresľoval ako bojovník za kresťanstvo, ktorý má zastaviť rozpínavosť islamu v Bosne.
Tudjmanovi v lete 1995 prešla bez veľkých protestov aj operácia Oluja (Búrka), počas ktorej armáda vyčistila chorvátsku Krajinu od Srbov. Niekoľko desiatok až stovák ľudí zahynulo, asi 200tisíc vyhnali z domovov. V roku 2000 hlavný prokurátor Haagskeho tribunálu povedal, že pokiaľ by Tudjman ešte žil, pravdepodobne by proti nemu súd vzniesol obvinenie.
Tudjman bol chorvátskym prezidentom deväť rokov. Na domácej scéne posilňoval svoje autoritatívne postavenie. Medzinárodné organizácie upozorňovali na potláčanie slobody tlače či zlé zaobchádzanie so srbskou menšinou. Za jeho vládnutia prosperovala Tudjmanova rodina (sám prezident mal honosnú vilu), ale aj blízki spolupracovníci.
Tudjman tiež posilňoval národnú identitu. Ako štátny znak oprášil šachovnicu z čias ustašovského štátu. Podporoval čo najväčší odklon chorvátčtiny od srbčiny. Ako napísal novinár Chris Hedges, Tudjman nachádzal potešenie vo vytváraní vlastných chorvátskych slov. Sám sa do toho zaplietol, keď v roku 1996 v živom vysielaní televízie povedal, že je veľmi šťastný. Použil pri tom srbské srečan, miesto chorvátskeho sretan.
Pred jeho smrťou mu popularita klesala. Chorváti si viac uvedomovali, že skôr ako balkánsky typ štátnika ich láka Európska únia. Napriek tomu sa stále nemalá časť národa stotožňuje so známou piesňou o Tudjmanovi. „Môj Franjo, všetci sa ti klaňajú, za všetko, čo si urobil.“
