Zomrel 10. decembra 1994, pred pätnástimi rokmi.
Je fascinujúce, že Jiří Marek zažil časy cisárstva, prvej republiky, protektorátu, socialistickej republiky, ale aj rozdelenia federácie. Marek, vlastným menom Josef Jiří Püchwein, sa narodil priamo v srdci Prahy, na Jílskej ulici.
Scenériu secesných domov, úzkych uličiek, výstavných kostolov a vltavského nábrežia si počas prechádzok s vychovávateľkou obľúbil natoľko, že do nej situoval svoje najvydarenejšie príbehy. Ešte predtým však pracoval ako novinár.
Prominentný straník
Krátko po oslobodení sa Marek stal redaktorom Lidových novín, neskôr sa ako spoľahlivý straník presunul do Rudého práva a stal sa aj šéfredaktorom periodika Svět sovětů. Marekovi sa darilo – ako prominentný člen KSČ bol hosťom prezidenta Zápotockého, ktorý na Hradčanoch predčítaval svoje vymyslené spomienky na robotnícke časy svojej mladosti.
V druhej polovici 50. rokov Marek pôsobil ako ústredný riaditeľ Československého filmu. Ako sám priznal, nerád. Vraj mu dalo veľa práce, aby pohlavárov presvedčil, že nie je ten pravý pre film. A tak ako docent českej literatúry skončil na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity.
Budovateľské prózy i film
Do literatúry vstúpil Marek príbehom o sovietskych parašutistoch z konca 2. svetovej vojny. Postupom času písal aj sociálne psychologické romány, budovateľské prózy, ale i dobrodružné príbehy a rozprávky pre deti. Otázne je, čo z jeho tvorby vlastne prežilo dobu.
Jiří Marek je pre veľkú časť českej, ale aj slovenskej verejnosti známy ako autor kriminálnych poviedok, ktoré sa dočkali slávy v televíznych (Hříšní lidé města pražského) a filmových (Pěnička a Paraplíčko, Vražda v hotelu Excelsior) adaptáciách. Vytvoril aj svojráznu postavičku pražského detektíva – radu Vacátka. „Neexistoval žiadny Vácatko, existoval pan rada Vaňásek,“ spomínal Marek na svoj reálny predobraz.
Rada nad zlato
Marek sa detektívkam predtým nikdy nevenoval a ich tematiku vlastne nepoznal. Podnet na ich vznik mu dal istý František Gel, niekdajší novinár zo súdnej siene a výborný priateľ Karla Čapka, tvrdiac, že by mohol oprášiť súdničky zo starých novín. Sprvoti nedôverčivý Marek mu napokon vyhovel .
„Stane sa, i keď ide o vraždu či iné stretnutie s paragrafom, že príbeh dostane niekedy taký milý, až komický charakter. Všimnite si, že už jarmočné piesne o vraždách sú vždy zábavné. V mysli ľudí sa hrôza zo zabitia môže – ja nehovorím, že vždy – zmeniť v určitý humorný aspekt,“ vravel raz. Na komický nadhľad preto nezabúdal - napríklad rada Vacátko neváhal veľkoryso pristaviť fiaker zatknutému a vzápätí ho odviezť do svojej kancelárie.
Na začiatku 70. rokov sa Marek odobral na dôchodok a pripravoval ďalšiu zo svojich próz Můj strýc Odysseus. Román, ktorého dej sa odohráva vo Viedni na konci cisárstva a v Prahe za prvej republiky, vykresľuje príbeh majiteľa pohrebného ústavu. V skutočnosti, Marekovho strýka.
