Zajtra uplynie 90 rokov od jeho narodenia.
Jašík priniesol do slovenskej prózy sviežosť. Dokázal písať vecne i poeticky, no predovšetkým zhovievavo. Zhovievavo k človeku na okraji spoločnosti, no jeho humanizmus narážal na svetonázor vytvarovaný robotníckym hnutím.
Stojí za pozornosť, že tragické osudy postáv debutového románu Na brehu priezračnej rieky spojil Jašík s príbehom o zakliatí človeka žijúceho v buržoáznom politickom systéme. Literárne dejiny si však pamätajú, že Rudolf Jašík bol vlajkový predstaviteľ socialistického realizmu.
Rušný život desiatnika
Ak by tento Kysučan napísal knihu na základe svojich životných skúseností, asi by sa dočkala úspechu. Najstaršie z troch detí mäsiara, ktorý emigroval za prácou do Kanady, malo byť na prianie starej matky kňazom. Rudo preto putoval do nitrianskeho seminára. Po dvoch rokoch ho však vyhodili, nebol dosť nábožný. To isté sa opakovalo aj v Baťových závodoch v Zlíne, kde sa ako robotník pochytil s majstrom. Nezamestnaný Jašík sa vyše roka ponevieral po Kysuciach, kde začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí a protifašistickom odboji. Letáková aktivita ho však dostala do väzenia, odkiaľ narukoval.
Ako príslušník Rýchlej divízie Slovenskej armády sa dostal aj na Kaukaz a Ukrajinu, aby sa ako nespoľahlivý živel ničiaci vojenský materiál ocitol vo väzení. Navyše, v januári 1944 v jednej krčme v opitosti postrhával zo stien obrazy Hitlera a Tisa a rozdupal ich. Nebyť amnestie, trestu smrti by určite neunikol. Vojnu však prečkal ako partizán.
Stranícka kariéra
Správne postavenie z konca vojny učinili z Jašíka váženého a po spoločenskom rebríčku postupujúceho človeka. Obzvlášť po roku 1948, keď vyše desať rokov zastával rôzne vysoké stranícke funkcie v Partizánskom a v Nitre.
Svoj literárny debut publikoval po dlhých rokoch príprav v zrelom veku, ako 36-ročný. Hneď ďalší román, Námestie svätej Alžbety, sa stal jeho najúspešnejším. Autor situoval dielo do prostredia malého slovenského mesta počas druhej svetovej vojny. Hoci do centra pozornosti postavil tragickú lásku mladíka Igora Hamara k židovskému dievčaťu Eve Weimannovej, nemenej naliehavo a so zmyslom pre detail komentoval aj konanie ďalších postáv – obetavých hrdinov, biednych Židov, malomestskej spodiny a predovšetkým fašistických prisluhovačov.
Podľa slov kritiky Jašík „plnil v slovenskej literatúre po roku 1945 podobnú úlohu, akú mal Hemingway v americkej – jeho dielo je vsadené do súradníc doby a zároveň preniká do hĺbky ľudských osudov“.
Dejovo najsilnejšou a myšlienkovo najvecnejšou prózou Rudolfa Jašíka sa stal rozsiahly realistický román Mŕtvi nespievajú. Jašík túžil napísať trilógiu a definitívne sa porátať so spoločenskými rozporuplnosťami predchádzajúcimi oslobodeniu slovenského územia.
Ostalo len pri ambicióznom zámere, autor stihol napísať len prvý diel, pretože v priebehu písania druhej časti nečakane zomrel.
