Antona Grigorieviča Rubinštejna považovali v druhej polovici 19. storočia síce za priemerného skladateľa a dirigenta, ale za prestíž neho klavírneho virtuóza. Azda preto dostal prezývku „najväčší virtuóz medzi skladateľmi a najväčší skladateľ medzi virtuózmi“.
Prvé hudobné vzdelanie získal Rubinštejn u svojej matky, neskôr študoval u významného moskovského učiteľa Villonga a kompozíciu u Siekfrieda Dehna. Ako skladateľ však neprejavil nijakú mimoriadnu originalitu, bol celkom pod vplyvom nemeckého romantizmu. Jeho dielo, do počtu skladieb veľmi rozsiahle, tak prakticky upadlo do zabudnutia. Veľkú, i keď krátkodobú popularitu získal iba balet Réva.
Proti amatérom
Keďže Anton bol prvým a nesmierne zanieteným ruským profesionálnym hudobníkom, postavil sa proti amatérskej skupine ruských skladateľov nazývanej Mocná hŕstka. V roku 1859 založil Ruskú hudobnú spoločnosť a jeho zásluhou vzniklo o tri roky neskôr v Petrohrade prvé ruské konzervatórium. O ďalšie štyri roky jeho brat Nikolaj Rubinštejn, tiež významný klavírny virtuóz a pedagóg, založil druhé ruské konzervatórium v Moskve.
Anton Rubinštejn sa postupne stal hlavou oficiálneho ruského hudobného života v Petrohrade a všetkých profesionálnych európsky orientovaných hudobníkov. Mladá generácia skladateľov sa však zoskupila okolo Dargomyžského, ktorého novátorské postupy a snaha vytvoriť ruskou melodikou zafarbenú hudbu sa stali príťažlivejšími.
Z hostinca do Bratislavy
Rubinštejnova umelecká kariéra sa uberala rôznymi cestami. Jeho spomienky sa pritom viazali aj na koncertovanie v Bratislave. Hrávať začínal už ako jedenásťročný chlapec s veľkou budúcnosťou. V šestnástich sa vo Viedni pokúšal nadviazať na úspešné koncertné turné. Lenže na slávu talentovaného klaviristu sa akosi zabudlo. Tlač ho vtedy označila za priemerného klaviristu.
Aby si Anton vôbec zarobil na živobytie, musel hrať vo viedenskom hostinci. Mladý Rubinštejn to napriek tomu nevzdal: vybral si vtedajšie centrum kultúrneho života Bratislavu. Už prvý koncert 23. júna 1847 priviedol do vytrženia predovšetkým mladú generáciu poslucháčov. Chýr o virtuózovi sa rozšíril, takže druhý koncert bol ešte lepší. Po ďalších koncertoch v Bratislave vznikla akási rubinštejnovská horúčka.
Keďže však niektoré koncerty robil bezplatne, jeho finančná situácia sa nezlepšila. Rozhodol sa preto hľadať šťastie v Amerike. Rubinštejn sa však neskôr v liste matke priznal, že keby nebolo vtedajších vystúpení v Pressburgu, kde uveril vo svoje schopnosti, celý jeho ďalší život by sa vyvíjal úplne inak.
