Táto neodmysliteľná postava petrohradskej bohémy zomrela pred 165 rokmi, 21. novembra 1844.
Krylova raz pozvala na banket cárovná Mária Fiodorovna. Legenda hovorí, že hostí nebolo veľa a keďže bájkar usilovne jedol a neodmietol ani jeden chod, dostal sa do pozornosti básnika Žukovského, ktorý mu pošepol: „Robte trochu drahoty, Ivan Andrejevič, aspoň raz odmietnite, aby vás musela cárovná ponúkať.“ Odhodlaného Krylova však do pokušenia neuviedol a ten, nakladajúc si z ďalšieho chodu, odvrkol: „A čo keď neponúkne?“
Anekdota svedčí o tom, že jej hlavný hrdina bol presne taký ako jeho práce: nenútený. S veľkou radosťou a ešte väčšou ľahkosťou písal bájky, až sa ich počet zastavil tesne za druhou stovkou. Obrovské množstvo citovaných a dodnes živých fragmentov z jeho diela vošlo do ľudového povedomia, vďaka čomu sa Krylov zaraďuje k najvýznamnejším ruským osvietencom.
Rodinné striebro
Mladý Ivan Andrejevič bol pýchou chudobnej rodiny armádneho dôstojníka. Ku cti mu svedčí, že po otcovej smrti živil nielen súrodencov, ale aj matku. Nemohol dosiahnuť vyššie vzdelanie, a tak sa sám vzdelával popri práci kancelárskeho poslíčka. V prípade takého talentu, akým bol, to však nebola žiadna ujma, pretože už od detstva písal verše a hral na husle. Ako sólový hráč, ba dokonca aj ako člen kvarteta sa zúčastnil na niekoľkých prestížnych koncertoch.
Už ako pätnásťročný napísal prvú komickú operu, a po tom, čo prišiel z Tveru do Petrohradu, začal v osvietenskom duchu vydávať vlastné periodiká Pošta duchov a Divák. Svojskými satirami a humornými divadelnými hrami si tak v posledných rokoch vlády Kataríny Veľkej vyrovnával účty s represívnym režimom cárskeho Ruska.
Jeho veličenstvo bájkar
Samozrejme, cenzorské zásahy neobišli ani Krylova, a tak na prelome 18. a 19. storočia na sedem rokov zmizol z verejného života. Šťastie v nešťastí – v období nekonečného pendlovania medzi zamestnaniami a neutíchajúcej kartovej vášne sa dostal k prekladom La Fontainových bájok, pri ktorých prišiel na to, že by mohol písať i vlastné. Azda pochopil, že práve takýmto spôsobom by mohol vykonávať svoju najmilšiu činnosť. Zosmiešňovať svet okolo seba.
Krylov sa novému koníčku absolútne odovzdal a už v roku 1809 vydal prvú zo svojich deviatich kníh. Jeho uštipačné dielka si čoskoro získali široký zástup obdivovateľov, cársku rodinu nevynímajúc. Vďaka jej podpore sa zlepšil aj jeho osobný život – na dlhých tridsať rokov sa stal hlavným knihovníkom petrohradskej knižnice, ale aj chránencom bohatých mecenášov.
Tvorca kúskov ako Vlk a baránok, Orol a sliepka či Statočný osol, obohatil univerzálne motívy bájky, alegóriu ľudských prehreškov a súdobých inštitúcií o všadeprítomný ruský národný ráz. Podľa odbornej literatúry je zameranie jeho bájok demokratické, čomu zodpovedá aj ich forma vychádzajúca z ľudovej tradície a hovorovej reči.
O mravcovi
V mravenisku žil veľký mravec, silný, zdvihol zrnko jačmeňa, nebál sa ani pavúka. Všetci ho chválili a jemu stúpla sláva do hlavy. Rozhodol sa, že predvedie svoju silu v meste.
Keď šiel okolo sedliak s fúrou sena, vliezol mravec do sena. Myslel, že až prídu do mesta, bude ho každý obdivovať. V sene ho však nikto nevidel, i keď sa čo najviac snažil predvádzať. Ľudia si všímali to svoje a nikto oňho nestál. Posťažoval si psovi, že u nich v mravenisku by sa na jeho silu všetci prišli radi pozrieť.“
Odpoveď psa je aj jeho ponaučením: „Čo doma k sláve stačí, svet ešte neomráči.“
