Lucia Poppová
Narodila sa 12. novembra 1939.
Od roku 1963 pôsobila v Rakúsku.
Zomrela 16. novembra 1993.
Mnohí Slováci si nežnú tvár a zlaté vlasy spoja so zbojníkovou milou z Bielikovho legendárneho filmu Jánošík.
Dvadsaťtriročná poslucháčka speváckeho oddelenia VŠMU Lucia Poppová mala v tom čase na konte pôsobenie v Lúčnici, epizódnu postavičku vo filme Štyridsaťštyri i vynikajúcu Phillinu v školskom predstavení Thomasovej Mignon. Čakalo ju hosťovanie v Slovenskom národnom divadle, v náročnom parte Kráľovnej noci.
Napriek úspechu, ktorý 17. apríla 1963 zažila, ponuka na angažmán neprišla. Navyše, SND podobne „pustilo“ Editu Gruberovú.
O pol roka neskôr už jej Kráľovnej noci aplauduje Viedeň a obávaný kritik Karl Löbl v Expresse nadšene píše:
„Konečne má zasa Štátna opera ozajstnú Kráľovnú noci!“ Raketová medzinárodná kariéra slovenskej sopranistky sa začala.
Medicínu vymenila za spev Lucia Poppová sa narodila v Záhorskej Bystrici (vtedajšia Uhorská Ves) v rodine učiteľky a diplomovaného inžiniera.
Mama Milada bola nadaná speváčka so zvučným lyrickým sopránom.
Malá Lucia ju sprevádzala na klavíri a robila jej tenorového partnera v operných duetoch. Mama ju uviedla do sveta hudby, otec do spoločnosti – počas jeho diplomatického pôsobenia v Londýne v rokoch 1956 až 1958 sa Lucia zúčastnila na záhradnej párty u anglickej kráľovnej.
Vtedy určite netušila, že o pár rokov ju pozvú spievať na narodeninovú oslavu jej veličenstva.
Lucia pôvodne začala študovať medicínu, po dvoch semestroch ju vymenila za herectvo na Vysokej škole múzických umení. Hudba však zvíťazila a Lucia prestúpila do speváckeho oddelenia k profesorke Anne Hrušovskej, bývalej sólistke viedenskej Volksoper.
Vzniklo medzi nimi hlboké puto, Hrušovská sa stala Luciinou druhou mamou. Ona napísala i odporúčajúci list na predspievanie do viedenskej Staatsoper. Árie Kráľovnej noci, zaspievané v slovenčine, prítomnú komisiu tak uchvátili, že Poppovej po telefonickom odobrení veľkého Herberta von Karajana ponúkli elévsku zmluvu.
Lucia teda ostala vo Viedni. Štúdium na VŠMU už neukončila a pre slovenskú kultúru sa na štvrťstoročie stala personou non grata.
S hviezdami opery Bola prvou slovenskou umelkyňou na scéne viedenskej Štátnej opery, salzburského festivalu, milánskej La Scaly, londýnskej Covent Garden, parížskej Opery aj newyorskej Metropolitnej opery.
Spievala s najväčšími spevákmi svetovej opery, pod taktovkou dirigentských legiend Herberta von Karajana či Leonarda Bernsteina. Režíroval ju Jean-Pierre Ponnelle, do postavy newyorskej Kráľovnej noci ju líčil a obliekal slávny Marc Chagall. Nahrala vyše štyridsať operných a operetných kompletov.
Poppovej operný repertoár bol neobyčajne široký, no volený veľmi racionálne a sebakriticky. Jej doménou sa stali Mozart a Strauss. Vďaka svietivému sopránu výnimočnej farby i vďaka príťažlivej fyziognómii a javiskovému šarmu bola dlhé roky ideálnou predstaviteľkou lyricko-koloratúrnych dievčenských postáv. Po štyridsiatke síce uvažovala o ukončení aktívneho pôsobenia, no našťastie si to rozmyslela a prepracovala sa k charakterovým ženským postavám lyrického a mladodramatického odboru.
Ani závratná kariéra ju nezmenila, podľa spomienok kolegov patrila k vzácnym typom, ktoré nevzbudzujú závisť a žiarlivosť. Poppovej návrat na Slovensko krátko po páde železnej opony bol veľkou kultúrno-spoločenskou udalosťou, sála bratislavskej Reduty s nadšením vítala slávnu rodáčku. Kto by vtedy veril, že speváčke stojacej na umeleckom vrchole ostávajú len tri roky života.
V septembri 1993 absolvovala v zdanlivo výbornej forme piesňové recitály vo Viedni a Frankfurte. Bola to jej rozlúčka s milovaným obecenstvom. Rakovine, o ktorej vedela len ona a najbližšie okolie, podľahla 16. novembra 1993 v Mníchove, štyri dni po päťdesiatych štvrtých narodeninách.
