v Taliansku inkvizíciu. Včera uplynulo 460 rokov od smrti pápeža Pavla III.
Tizianov portrét pápeža, ktorého meno je vyryté takmer na každej starobylej ulici Ríma, presne vystihuje veľkosť človeka, ktorý dokázal urobiť v cirkvi zásadné rozhodnutia v ťažkom období.
Zádumčivá a unavená tvár Pavla III. odráža dlhoročné skúsenosti diplomata, ktorý sa nesklonil pred svetskou mocou ani pred tlakmi vplyvných kardinálov.
Mladý kardinál
Alessandro Farnese mal všetky predpoklady na to, aby to vo Vatikáne dotiahol do najvyššieho kresla. Narodil sa 29. februára 1468 do zámožnej rodiny a už od útleho detstva mal prístup k dobrému vzdelaniu. Fascinovalo ho renesančné umenie a antická literatúra. Vo veľmi mladom veku sa stal kardinálom a aj keď nosil purpurové rúcho viac než 40 rokov, jeho kariérny postup bol bleskový. Farnese sa otvorene priznal k dvom deťom, po vymenovaní za kardinála však úplne zasvätil život povolaniu kňaza.
Jeho prirodzené schopnosti a diplomatický talent z neho urobili vplyvnú osobnosť vo Vatikáne a jeho štedrosť a finančné dary mu priniesli rešpekt medzi umelcami a obľubu u Rimanov.
Nikoho preto neprekvapilo, keď konkláve v roku 1534 zvolila po Klementovi VII. za jeho nástupcu práve Farneseho. O jeho voľbe sa rozhodlo de facto bez hlasovania.
Jeho pontifikát bol bodom zlomu v dejinách katolíckej cirkvi. Situácia pri jeho nástupe na pápežský stolec nebola ružová. Šíril sa protestantizmus, rástol vplyv nemeckého cisára Karola V., Európu ohrozovali Turci a cirkev trápili aj vnútorné rozpory.
Pavol III. si pripravoval cestu na reformy už dlhšie. Zameral sa najmä na čistotu viery a boj s herézami. V roku 1542 ustanovil v Taliansku inkvizičný úrad, zaviedol cenzúru a Index (1543) a schválil nový rád Spoločnosti Ježišovej.
Najväčším medzníkom však bolo zvolanie Tridentského koncilu v decembri 1545. Cirkev potrebovala naformulovať pravdy svojej viery tak, aby sa zabránilo mylným interpretáciám a vzniku heréz či siekt. Koncilu sa napriek tlaku Karola V. podarilo dohodnúť na doktrínach pri výklade evanjelií a náukách o dedičnom hriechu, odpustení hriechov a sviatostiach.
Rodinkárstvo
Koncil sa musel v roku 1547 presunúť pre epidémiu moru v Tridente do Bologne, mnohí v tom však videli snahu pápeža dostať sa z územia Svätej ríše rímskej, a teda obmedziť vplyv panovníka na rozhodnutia cirkvi. Časť kardinálov odmietla Trident opustiť a neskôr musel Pavol III. koncil rozpustiť.
Pápežovi Pavlovi III. jeho kritici vyčítali rodinkárstvo, keď obom synom pomohol dostať sa na vplyvné cirkevné posty, a tiež jeho slabosť pre umenie. Pápež napríklad najal Michelangela na výzdobu Sixtínskej kaplnky a začal tiež výstavbu renesančnej podoby Baziliky sv. Petra. Aj známa švajčiarska garda, takzvaná osobná stráž pápeža, bola jeho nápadom.
Keď v roku 1549 zomrel, bolo jasné, že jeho hrobka bude ležať v bazilike priamo pod stolcom sv. Petra.
