riadku. Tento prozaik, scenárista a prekladateľ zomrel 9. novembra 1989.
Alfonz Bednár
Narodil sa 19. októbra 1914 v Rožňovej Neporadzi.
Autorsky debutoval románom Sklený vrch v roku 1954.
V 60. rokoch sa stal popredným filmovým scenáristom.
Zomrel 9. novembra 1989 v Bratislave.
V súkromnom živote literáta Alfonza Bednára možno nájsť nejednu paralelu so životom len o rok staršieho Dominika Tatarku. Obaja sa narodili na Považí, obaja v roľníckej rodine, oboch pomenovali na slovenské pomery vskutku netypicky, obaja vychodili gymnáziá v Nitre a Trenčíne a po maturite obaja študovali na Filozofickej fakulte v Prahe. Vyzbrojení prestížnymi školami a čerpajúc z duchovnej tradície prvej republiky však takmer celý profesijný život prežili v komunistickom zriadení.
Navyše, ich životná púť sa zavŕšila v zamatovom roku 1989. Tatarka zomiera v máji a Bednár len týždeň pred vypuknutím revolučného pohybu. V literárnom živote sa obaja dokázali vzoprieť poplatnému. Na rozdiel od citlivého a láskyplného Tatarku bol však Bednár zarytým realistom. A vraj až programovo odmietal poetiku lyrizovanej prózy.
Verše, preklady a román Niekdajší stredoškolský profesor a zamestnanec Povereníctva informácií, v tom čase lektor nakladateľstva Pravda, absolvoval svoje prvé kontakty so slovom a krásnou literatúrou na prelome 40. a 50. rokov, keď napísal zopár veršov pre deti. Ako klasický filológ vzápätí preložil Londonovo dielo Majster Alkohol a kultovú humoristickú prózu Jeroma Klapku Jeroma, Traja muži v člne, čím sa okamžite etabloval ako prekladateľ anglosaskej literatúry. V priebehu ďalších pätnástich rokov rozšíril svoj záber aj o vrcholné diela Hemingwaya, Twaina, Defoa a Doyla.
Všeobecne známym autorom sa Alfonz Bednár stal v roku 1954, keď vyšiel jeho prvý a napokon aj najznámejší román Sklený vrch. Na rozdiel od vtedajších budovateľských fráz a zjednodušujúcich pohľadov na minulosť postavil Bednár do popredia jednotlivca a jeho búrlivý citový život. Dielo má aj vyzretú, mimoriadne pôsobivú kompozíciu. Jeho jadro tvorí čítanie inžiniera Solana z denníkových zápiskov svojej manželky Emy, pri ktorom v dôsledku jej nešťastnej nehody na stavbe priehrady čaká na lekársku správu o jej stave. Tragickú.
Minulosť v súčasnosti Pri tvorbe vychádzal Bednár z presvedčenia, že človeka rozlične determinuje minulosť, hlavne časy SNP, a aj v povojnovom období určuje jeho konanie a um. Autor skúma aj pudy jedinca a jeho schopnosť zaujať stanovisko v rozhodujúcich chvíľach, odhliadnuc od toho, či je dobrý, alebo zlý.
Dobová kritika označila jeho diela za „netriedne“ a „abstraktne nevyvážené“, tá súčasná mu obzvlášť pri spomínanom románe Sklený vrch vyčíta obrovské nároky na konanie svojich hrdinov, čím v konečnom dôsledku heroizuje a patetizuje ich rutinné činy. Práve preto sa román považuje za akýsi kompromis medzi schematizmom a nezaťaženejším pohľadom na dobu minulú.
Napriek tomu si však Bednár ďalšími novelami (Hodiny a minúty, Kolíska) vybudoval povesť vyzretého epika suverénne ovládajúceho rôzne rozprávačské techniky. Pri týchto dielach však zároveň naznačuje, že ani oslavované povstalecké míľniky nemusia rozvoniavať len všadeprítomnou dobrotou: „Neviem o takej dejinnej udalosti, ktorú by nesprevádzala špina, krv a des a z ktorej by sa človek nevymaňoval za nesmiernych útrap veľmi namáhavo a veľmi pomaly k tomu, aby bol hoden byť nazývaným človekom.“
Scenár ako nová kvalita Renomé úspešného spisovateľa pomohlo Bednárovi prepracovať sa aj medzi scenáristov Československého štátneho filmu v Bratislave. Pri nástupe novej vlny domácej kinematografie, ktorú svojou poetickou a intelektuálne náročnou predlohou k filmu Slnko v sieti spustil, bol vo filmárskych kruhoch pasovaný za cteného fachmana. „Uher s Bednárom fabulu nahradili prúdom myslenia a tvrdohlavo sa snažili, aby sa ani trochu nepodobal hranému filmu, “ píše sa o tomto legendárnom filme v knihe Dejiny Slovenskej kinematografie.
I ďalšie úspešné predlohy, obzvlášť Organ a Tri dcéry, povýšil Bednár na svojbytnú umeleckú hodnotu a pod názvom Tri scenáre sa dočkali aj knižnej podoby. Alfonz Bednár bol vo filme i literatúre prítomný aj v priebehu 70. rokov, keď sa začal viac zaujímať o život súčasníka – v grotesknej trilógii Za hrsť drobných v sebe objavil aj satirické chúťky. Až také, že za rozprávača príbehu si zvolil psa.
