o prví ocenili kritici v zahraničí. Zajtra uplynie 20 rokov od smrti českého básnika Jana Skácela.
Jan Skácel
Narodil sa 7. februára 1922.
Stal sa šéfredaktorom kultúrnej revue Host do domu. Po roku 1969 nesmel publikovať.
Zomrel 7. novembra 1989.
Zbojník nesúci kríž. Takto videl Jana Skácela český literárny kritik Jiří Opelík, ktorý týmito slovami zložil poctu brnianskemu básnikovi na jeho pohrebe, len dva dni predtým, ako začal na Národnej triede v Prahe zvoniť umieračik komunistickému režimu. Režimu, ktorý spisovateľov, akým bol aj Skácel, nemohol ani cítiť. Neohýbali totiž svoje verše podľa pravítka socialistického realizmu a ich poézia smrdela viac úprimnou človečinou ako ideológiou.
Po normalizácii ich preto cenzori vykázali zo súdobej českej literatúry. Po zbierke Metličky z roku 1968 čakali Skácelovi čitatelia na ďalšiu jeho knižku dlhých trinásť rokov. A aj keď Skácelovi v roku 1981 dovolili opäť publikovať, tak iba v brnianskom Bloku. Básnik však dovtedy publikoval v samizdate a jeho exilové knihy Chyba broskví (1978, Toronto) a Oriešky pre čierneho papagája (1980, Hamburg) sa nakoniec dočkali aj vydania v Československu pod názvom Nádej s bukovými krídlami.
Pekná ľudová pieseň Napriek snahe ideologických kritikov na čele s Ladislavom Štollom poprieť jeho dielo, Skácel ostal hlboko zapísaný v povedomí českého čitateľa, obzvlášť na Morave. Jeho báseň Poďakovanie, ktorú zhudobnil moravský muzikant Jura Pavlica, poznajú na Morave naspamäť. „Keď som tú pesničku počul prvýkrát, myslel som si, že je to pekná moravská ľudová,“ napísal český novinár Robert Tamchyna.
Jan Skácel bol s Moravou bytostne spätý. Narodil sa 7. februára 1922 vo Vnorovoch pri Strážniciach do rodiny učiteľa. Študoval na gymnáziu v Břeclavi, odkiaľ prešiel do Brna, kde v roku 1941 zmaturoval. To už mal za sebou prvé uverejnené básne v Študentskom časopise. Cez vojnu bol na základe výnosu o totálnom nasadení jeho ročníka odvelený na stavby do Rakúska.
Po skončení vojny vyštudoval filozofiu na Masarykovej univerzite a zamestnal sa ako kultúrny redaktor v brnianskych novinách Rovnosť.
Keď v roku 1953 nastupoval do literárnej redakcie rozhlasu v Brne, ešte stále nemal vydanú knihu. Jeho prvá zbierka Koľko príležitostí má ruža (1957) ho už predstavila ako vyzretého autora. Do roku 1963, keď sa stal šéfredaktorom časopisu Hosť do domu, stihol vydať ešte ďalšie dve zbierky.
Zákaz publikovať V šesťdesiatych rokoch Skácel posúva svoju poéziu bližšie k baladickosti a folklóru a prechádza od voľného verša k viazanému. Píše recenzie pre Československý rozhlas a rozprávky pre deti. Jeho rozbeh však zastavili augustové udalosti roku 1968.
O rok neskôr komunisti zakázali vydávanie časopisu Hosť do domu a Skácel ako jeho šéfredaktor už nesmel publikovať. Jeho poézia však prežívala v samizdatových výtlačkoch.
Skácel sa dlho bránil označeniu básnik ticha. Pravdou však je, že jeho verše vznikali v samote autora, ktorého oficiálna moc vylúčila z verejného priestoru. Aj preto sa tak utiekal k prírode, k rodnej Morave.
Z jeho strohých, často krátkych a jednoduchých básní cítiť existenciálnu úzkosť, ktorá vyplývala aj z jeho túžby po mravnosti a slušnosti, ktorú komunisti po roku 1968 pošliapali spolu s umeleckou slobodou.
Skácel si dokázal vo svojich básňach na malom priestore vystačiť s jednou silnou metaforou a pritom neprísť o čaro okamihu, v poézii takého prchavého. Báseň podľa neho oživovala v ľuďoch dobro.
„Odrazu je v nás príliš z človeka,“ napísal v básni Malá nádraží. Milan Kundera o jeho poézii napísal, že je dôkazom toho, ako je čeština pre neho nenahraditeľná. „Keď sa zamyslím nad otázkou, čo ma najviac k češtine pripútava, mám na túto otázku jednoduchú odpoveď: Sú to verše Jana Skácela,“ napísal Kundera.
Ocenený až po smrti Skácela, ktorý sa v 80. rokoch popri dvoch vynikajúcich zbierkach básní Odlievanie do strateného času a Kto pije potme víno vrátil k písaniu pre deti, ocenili v roku 1989 dvomi významnými európskymi literárnymi cenami. Slovinci mu odovzdali cenu Vilenica 89 a v Taliansku si zase prevzal Petrarkovu cenu. V Česku bol oficiálne ocenený až po smrti.
V populárnom rozhlasovom programe Proustovský dotazník Skácel s humorom na otázku, aký je jeho ideál pozemského šťastia, odpovedá stroho: „Natáhnout se pod černý bez.“ Skácel, ktorý zomrel v novembri 1989 ešte predtým, ako by sa dožil pádu komunizmu, práve pre toto jednoduché vnímanie šťastia zažil pád režimu oveľa skôr. Dožila sa ho jeho poézia.
