Je asi najslávnejším umelcom narodeným v stredoamerickej Guatemale. Popularizoval domorodú indiánsku kultúru, a hoci takmer celý život prežil mimo svojej rodnej krajiny, miloval ju. Spisovateľ, novinár a diplomat Miguel Angel Asturias sa narodil 19. októbra 1899, pred 110 rokmi.
Miguel Angel Asturias
Narodil sa 19. októbra 1899.
V roku 1946 publikuje svoj najznámejší román Pán prezident.
Nobelovu cenu za literatúru získal v roku 1967.
Zomrel 9. júna 1974.
Nobelova cena za literatúru, ktorú Miguel Angel Asturias dostal v roku 1967, bola dovŕšením jeho dlhoročného zbierania rôznych prestížnych ocenení.
Niektorí kritici však nad touto cenou krútili hlavami a tvrdili, že Asturias je mimo Latinskej Ameriky relatívne neznámym. Asturias sa však týmito názormi nezaoberal. Naopak, pri slávnostnej reči sebavedome vyjadril svoje literárne posolstvo:
„Ak píšete romány len pre zábavu – spáľte ich! Každé dielo musí byť správou, ktorú ľuďom doručíte priam s náboženským zápalom, pretože inak sa z ich pamätí okamžite zmaže.“
Prvá lekcia Malý Miguel vyrastal v časoch, keď Guatemalu ničil represívny režim diktátora Manuela Estradu Cabrera.
Na vlastnej koži to pocítil jeho otec, popredný štátny sudca, ktorému sa Cabrero po tom, čo vehementne obraňoval protivládnych povstalcov z radov študentov, vysmial do očí a vyhlásil, že jedinou mocou v štáte je on.
Celá rodina sa preto presťahovala do provinčného mestečka Salamá, kde sa otec pretĺkal ako dovozca múky a cukru. Budúci spisovateľ vtedy dostal prvú lekciu z praktík dobrého diktátora.
Po absolutóriu právnickej fakulty sa Miguel Asturias presťahoval do Paríža, kde po objavení francúzskych prekladov mayských listín úplne prepadol antropológii.
Ako nadšenec sa najprv podieľal na preklade posvätného spisu Mayov Popol Vuh, no v polovici 20. rokov spojil tento koníček s vlastnou literárnou činnosťou. Odzrkadlilo sa to v jeho debutovej poviedkovej zbierke Guatemalské legendy.
Pán prezident je nahý V tom čase Asturias už sedem rokov pracoval na svojom najslávnejšom diele Pán prezident, no pre svoje novinárske vyťaženie a hlavne nevôľu guatemalskej vlády ho vydal až v roku 1946. Inšpiráciu naň čerpal priamo z obdobia vlády spomínaného Cabrera a na pozadí vyšetrovania smrti provládneho dôstojníka sa usiloval o univerzálny obraz despotického režimu.
Pri zobrazovaní morálnej skazy sa vedome upriamil na obraz psychiky štátnikov, policajtov, väzňov, žobrákov a prostitútok.
Autor tu ako priamy predchodca magického realizmu uplatňuje prvky surrealizmu, kresťanskej symboliky a predovšetkým mayskej mytológie.
Pri poznaní, že indiánske iracionálne vnímanie reality je vyjadrením podvedomých síl, sa do jeho diela vkráda detstvo a v ňom indiánska pestúnka Lola Reyes, ktorá ho ako sedemročného po prvýkrát nakŕmila mayskými legendami.
Ľudia z kukurice Krátko po všeobecnom úspechu Pána prezidenta sa ambiciózny spisovateľ pustil, odvolávajúc sa na mayskú vieru, že ľudia pochádzajú z kukuričných stebiel, do románu Ľudia z kukurice.
Tento príbeh, rovnako ako aj Banánová trilógia, alegoricky zobrazuje snahu cudzích dobyvateľov podmaniť si panenské pralesy. Všestranný Asturias však neostal len pri jedinej téme. Už medzi vojnami zaujal cynickými veršami, neskôr si trúfol aj na drámu.
Úspešne, pretože Guatemalské národné divadlo dnes nesie jeho meno.
V druhej polovici života sa z tohto polyhistora stal popri literárnej a novinárskej činnosti aj obľúbený lev salónov. Diplomatickú kariéru odštartoval ako kultúrny atašé v Mexiku a po mnohých pôsobiskách a nespočetných zákazoch činnosti zakotvil na sklonku života opäť v obľúbenom Paríži.
Tam je aj pochovaný, hoci smrť si poňho prišla na jednej čítačke v Madride.
