úšťal, že je nanajvýš tým posledným filozofom.
Friedrich Nietzsche
Narodil sa v roku 1844 v pruskom Röckene.
Ako 24ročný sa stal profesorom klasickej filológie.
Zomrel v roku 1899 vo Weimare.
Čo sa presne 3. januára 1889 stalo, je doteraz záhadou. Najčastejšie opakovaná verzia hovorí o tom, že Friedrich Nietzsche sa psychicky zrútil, keď videl, ako šľahajú koňa. Kráčal po turínskom Piazza Carlo Alberto, keď na opačnom konci zazrel trpiace zviera. Rozbehol sa k nemu, hodil sa mu okolo krku a zrútil sa k zemi.
To je pre mnohých moment, keď profesor klasickej filológie stratil kontrolu nad svojím životom.
Jeho dielo neskôr zneužili nacisti, o dožívajúceho blázna sa starali matka a sestra. Nietzsche však nikdy celkom nebol pánom svojho osudu – vážnymi zdravotnými problémami trpel aj predtým. Možno práve preto medzi jeho najdôležitejšie odkazy patrí ideál jednotlivca úplne oslobodeného od sebaklamov, ktoré si vybral sám, aj ktoré mu vnucuje spoločnosť.
Najmladší profesor Keď sa Nietzsche v roku 1844 narodil v mestečku pri Lipsku, dostal meno po pruskom kráľovi, ktorý v ten deň oslavoval 49. narodeniny. Napriek tomu, že aristokracia (duchovná) sa neskôr stala jedným z jeho najobľúbenejších slov, nepochádzal zo šľachtickej, ale z farárskej rodiny. Pokračovať v šľapajach mŕtveho otca mal aj mladý Friedrich. Teológiu však vydržal študovať len jeden semester.
Jeho viera neprežila rozpor s esejami Davida Straussa, ktoré kresťanské myšlienky spochybňovali. Presedlal teda na klasickú filológiu v Lipsku a napredoval rýchlo. Už ako 24-ročný získal profesúru vo švajčiarskom Bazileji a dodnes je na zozname najmladších profesorov vôbec.
Ďalším zlomom v živote učiteľa latinčiny a starogréčtiny bolo stretnutie s nemeckým skladateľom Richardom Wagnerom. Mladému profesorovi otvoril dvere do umeleckých kruhov. Jeho prvú publikovanú knihu, ku ktorej ho wagnerovci inšpirovali, však filologická komunita neprijala s nadšením.
Rebel proti morálke Po roku 1876 sa nakoniec Nietzsche síce bolestne, no odhodlane rozišiel aj s Wagnerom. Prekážal mu jeho obdiv „germánskej kultúry“ aj životný pesimizmus. „Nemôžem počúvať toľko Wagnera, začnem cítiť nutkanie dobyť Poľsko,“ vyjadril sarkasticky možno to, čo si myslel aj Nietzsche, o desaťročia neskôr režisér Woody Allen. Nacionalizmus a zvlášť ten nemecký sa Nietzschemu bridil. „Nemci sú veľký národ len preto, že jeho ľudia majú v žilách toľko poľskej krvi,“ napísal s odkazom na svoj údajný poľský šľachtický pôvod.
V roku 1879 Nietzsche na svoju bazilejskú profesúru rezignoval pre zdravotné problémy. Premiestňoval sa z miesto na miesto, hľadal tú správnu klímu a snažil sa preraziť ako nezávislý filozof. Pred sebou mal ešte desať rokov života pri zmysloch.
O to zlostnejšie útočil na veci, ktoré si nikto nedovoľoval spochybniť. „Sokrata a Platóna som poznal ako symptómy úpadku, ako nástroje gréckeho rozkladu,“ útočil na základy západného myslenia. Kresťanstva a jeho morálky, ktoré považoval za nanútenú ilúziu, sa týka aj jeho najznámejší citát. „Boh je mŕtvy... A my, zabili sme ho my,“ napísal Nietzsche. Tradičnú a pokryteckú západnú etiku chcel nahradiť novou, kde väčšiu rolu zohráva moc. Zrodil sa svet mimo dobra a zla, nadčlovek a vôľa k moci.
Nadvláda jednej rasy nad druhou mu však nič nehovorila, písal o duchovnej aristokracii.
Nálepku filozof však Nietzsche odmietal. Vo svojom asi najznámejšom diele Tak hovoril Zarathustra sa ústami proroka novej morálky nazval len „posledným filozofom“.
No myšlienky mu krížili choroby, ktoré sa s vekom iba zhoršovali. Od detstva trpel migrénami a bolesťami žalúdka, z armády si priniesol záškrt a dyzentériu. Syfilis, ktorým sa nakazil údajne u prostitútky, ho podľa niektorých priviedol až k bláznovstvu.
Obeť vlastnej sestry Keď ako 54ročný stratil kontrolu nad svojím telom aj duchom, ujala sa ho jeho sestra Elisabeth. Blúznivý Nietzsche na posteli sa stal len maskotom vlastného archívu vo Weimare, ktorý zriadila. Hoci sám filozof sa od antisemitizmu jasne dištancoval, anitsemitka Elisabeth jeho diela vydávala v nebývalých nákladoch. Scenzurované.
„Nietzscheho archív“ trikrát navštívil aj sám Führer, ktorý ho vyhlásil za „centrum nacionálne socialistickej ideológie“. Nadšená Elizabeth mu za to vraj venovala bratovu paličku.
Rehabilitácie sa Nietzsche dočkal až omnoho neskôr. Jeho vplyv citovali Sartre, Foucault a Derrida, ale aj hudobník skupiny Doors Jim Morrison. Spory o to, nakoľko je Nietzsche sám vinný za zneužitie svojich myšlienok, sa vedú doteraz. Mnohí ho pripisujú jeho špecifickému štýlu plnému ostrého vtipu a dvojzmyslov. Možno aj preto nemá žiadnych priamych nasledovníkov a on sám je slepou uličkou filozofie. Presne, ako si prial.
