Max von Laue
Narodil sa 9. októbra 1879.
Priatelil sa s Einsteinom.
V roku 1914 získal Nobelovu cenu za fyziku.
Zomrel 24. apríla 1960.
Mal rád fyziku, matematiku, knihy, Einsteina, recesiu a dobré cigary, no neznášal nečinnosť, úzkoprsosť, pätolizačov a Hitlera. Ako človek bol na prvý pohľad nenápadný, a podľa vlastných slov sa ešte aj k Nobelovej cene dopracoval akosi nenápadne, prirodzene a bez veľkého úsilia. Jeho talent nebol veľkolepý, no hlboký a pevný. Vďaka tomu ho maximálne zúročil aj v nesmierne ťažkých časoch.
Keď Max von Laue skladal koncom uplynulého 19. storočia na protestantskom gymnáziu v Štrasburgu maturitnú skúšku, jeho hodnotenie bolo vo všetkých predmetoch priemerné - okrem fyziky a matematiky; v týchto predmetoch bol veľmi dobrý.
Keď musel krátko na to do armády, urobil skúšky pre záložných dôstojníkov, aby mohol aj v zelenom chodiť na prednášky z experimentálnej fyziky.
Brehm ho neoslovil Laue sa narodil v Pfaffendorfe pri Koblenzi. Ako desaťročný dostal pod vianočný stromček bohato ilustrovaný desaťdielny Brehmov Život zvierat, no okrem obrázkov ho v knihe nezaujalo nič. Zato na gymnáziu v Berlíne ho oslovila fyzika: „Keď som počul, že elektrický prúd dokáže z roztoku modrej skalice vylúčiť meď, niekoľko dní som nemohol myslieť na nič iné,“ napísal.
Neskôr sa presťahoval s rodičmi do Štrasburgu, kde sa pustil do zložitých fyzikálnych a filozofických spisov Hermanna Helmholtza. Čítal aj Jamesa Maxwella, ktorý spojil elektrinu s magnetizmom, aj Ludwiga Boltzmanna, zakladateľa štatistickej fyziky.
Študoval na univerzitách v Göttingene a v Mníchove (tam vyučoval objaviteľ „lúčov X“ Conrad Röntgen, ktorý ho zaujal najmä praktickými cvičeniami), v Berlíne chodil na prednášky zakladateľa kvantovej mechaniky Maxa Plancka. Od roku 1906 sa dobre poznal s Albertom Einsteinom, s ktorým vytvorili zaujímavú dvojicu; Max Laue vraj bol pre svoju otvorenú náturu jediným človekom, v prítomnosti ktorého sa cítil nemecký génius celkom slobodne.
Lúče X Röntgen nepoznal podstatu záhadných lúčov X, prenikajúcich hmotou, ktoré objavil a za ktoré získal prvú Nobelovu cenu za fyziku v roku 1901. Max von Laue a jeho mníchovskí spolupracovníci Walter Friedrich a Paul Knipping relatívne jednoduchým experimentom ukázali, že lúče sú formou elektromagnetických vĺn rovnako ako svetlo, majú však tisíckrát vyššiu frekvenciu. Otvorili tým cestu do novej oblasti, spájajúcej fyziku kryštálov s röntgenovým žiarením.
Ich objav umožnil prenikať čoraz hlbšie do najskrytejších štruktúr neživej hmoty a časom aj do živých tkanív; legendárna dvojica F. Crick s J. Watsonom by bez Laueho nemohla objaviť dvojšpirálovú štruktúru DNA.
Nobelova cena Max von Laue získal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1914 ako tridsaťpäťročný so zdôvodnením, že vyvinul základnú teóriu difrakcie (rozptylu) röntgenového žiarenia na kryštálovej mriežke. Keďže svoj objav oznámil v roku 1912 (na rovnakom mieste, kde v roku 1900 Max Planck oznámil zrod kvánt), bola to výnimočná udalosť, veď „nobelovka“ sa väčšinou udeľuje s oveľa väčším oneskorením.
Aj Einstein ju získal až v roku 1921 napriek tomu, že prácu o fotoelektrickom jave urobil už v roku 1905. Citlivý Max von Laue pri odovzdávaní ceny s úctou pripomenul kolegov, ktorí pri výskume blúdili a strácali správny smer, no ich hlavnou devízou bolo, že neprestávali veriť. „Ich zásluhy sú v mojich očiach o to väčšie, čím viac ťažkostí museli prekonať,“ povedal.
On sám veľa ťažkostí nemal, lebo mu nikdy nenapadlo, že by mohol pohnúť s takým ťažkým problémom, aký po sebe zanechal Röntgen. Dodajme, že jeho nápad aj tak neprišiel ako blesk z jasného neba, ale bol podoprený širokými znalosťami z mnohých iných odborov – a Laueho geniálnou intuíciou.
Optika aj supravodivosť Laue významne zasiahol aj do ďalších oblastí vedy: optiky, jadrovej a kvantovej fyziky, po vojne sa venoval novému nádejnému odboru - supravodivosti. Prispel aj k popularizácii Einsteinovej teórie relativity, ku ktorej sa mnohí stavali s nedôverou.
Cez vojnu zostal v Nemecku, no Hitlerov režim neznášal a snažil sa pomáhať jeho obetiam. Prednášal na univerzitách v Zürichu, vo Frankfurte nad Mohanom, v Berlíne a po vojne aj v Göttingene, kde sám začínal. Veľa písal, k jeho najznámejším knihám patria Dejiny fyziky. Do konca života pracoval.
24. apríla 1960 zahynul osemdesiatjedenročný Max von Laue pri autonehode, keď išiel do inštitútu jadrového výskumu, pomenovanom po jeho kolegoch Ottovi Hahnovi a Lise Meitnerovej.
