Vytvoril jedno z najlepších a umelecky najhodnotnejších diel slovenskej literatúry. Onen mnohovrstvový román Živý bič je taký sugestívny, že sa vymyká pojmu „povinné čítanie“. Milo Urban bol obdarený obrovskou dávkou literárneho talentu, čo s ľahkosťou využíval aj pri novinárskej činnosti. Narodil sa pred 105 rokmi, 24. augusta 1904.
Milo Urban
Narodil sa 24. augusta 1904 v Rabčiciach. Najosobitejšie literárne diela vytvoril počas 20. rokov. V roku 1940 sa stal šéfredaktorom periodika Gardista. Zomrel 10. marca 1982 v Bratislave.
Milo Urban pochádzal zo skromných pomerov a fakt, že vyrastal na samote v rodine lesníka, vytvaroval jeho svojrázne vnímanie reality.
Písať začal už na strednej škole a hoci ju pre nedostatok peňazí neskončil, už dávno pred vstupom do dospelosti bol z neho talentovaný spisovateľ. Svoju prvú novelu Jašek Kutliak spod Bučinky vydal ako osemnásťročný a na svoj vek zaujal výraznou schopnosťou načrieť do labyrintu duše.
Oslabil v nej dej a ako jeden z prvých nepoužil lyrizáciu na účely opisu, ale na psychologizáciu nalomených dedinských hrdinov.
Počas plodných 20. rokov chrlil Urban jedno dielo za druhým bez toho, aby sa opakoval. V tajomnej novele Za vyšným mlynom rieši prostredníctvom svedomia vraha Ondreja Zimoňa otázku zločinu a trestu.
Azda najlepšie novely vydal v zbierke Výkriky bez ozveny. V každej jednej z nich sa venuje opisu individuálneho hrdinu, pričom podľa jeho vlastných slov sa vysmieva človeku, ktorý „robí všetko, len to nie, čo by mal“.
Kľúčový román Urban prozaik v sebe nezaprel Urbana novinára. Postupne sa od poeticky ladených príbehov prepracúval k analytickému realizmu a pristavil sa pri spoločenských a politických míľnikoch.
Toto mozaikovité dielo pozostávajúce zo šiestich častí písal celý život a svedčí mu ku cti, že jeho prvý diel – Živý bič – napísal už ako 23-ročný mladík. Pri jeho písaní spisovateľ pochopil, že tromfom nemusia byť autentické udalosti či akási realistická kronika konca prvej svetovej vojny, ale skôr pocitový svet prostých dedinčanov a dnes notoricky známych literárnych hrdinov: Adama Hlavaja a jeho manželky Evy, Okolického, Ilčíčky či Kúrňavu.
Dielo koncipované ako súbor prelínajúcich sa a nadväzujúcich epizód vykazuje všetky znaky kolektivistického románu, no autor predsa len upriamuje pozornosť na Adama Hlavaja, ktorému v záplave pudových a nevedomých konaní ako jedinému vkladá do vienka dezerciu ako racionálne rozhodnutie.
Literárna kritika napokon hodnotí tento sociálny protest ako kľúčový medzivojnový román, čo potvrdil aj jeho následný preklad do trinástich jazykov. Žiaľ, neobyčajný inštinkt pri opisovaní napätia v nasledujúcich častiach Urbana akosi opustil, ba dokonca román Hmly na úsvite sa dočkal označenia „povrchný“.
Verejné pokarhanie Milo Urban taktiež patrí k zástupu zlyhávajúcich morálnych autorít. Počas Slovenského štátu totiž vyplávala na povrch jeho inklinácia k nacionalistickým myšlienkam, ktoré vo väčšej či menšej miere dávkoval ako mienkotvorný novinár.
Najskôr pracoval v denníku Slovák a časopise Slovenský národ, aby sa v novembri 1940 ako rešpektovaný prozaik vyšvihol na post šéfredaktora provládneho orgánu Gardista. Keď ku koncu vojny zacítil, že je zle, emigroval do Rakúska, kde strávil dva roky v internačných táboroch americkej zóny. V roku 1948 ho postavili pred ľudový súd a ten mu pre horlivú novinársku činnosť počas vojny uštedril verejné pokarhanie.
Prísnejšiemu trestu sa síce vyhol a väzenie ho obišlo, no slobodným človekom už nikdy nebol, čo sám veľmi dobre vedel. Údajne ho trápila vina, z ktorej mu nebolo umožnené vypísať sa, pretože niekdajšieho prominenta od verejného života viac-menej odstavili. Po uvoľnení pomerov v roku 1956 napísal pár románov, no v skutočnosti sa živil len prekladmi.
Milo Urban písal i pamäti, pričom sa v nich podujal objasniť zaprášenú históriu z pôsobenia v Gardistovi. Podľa vlastných slov sa vraj ani nezaujímal o to, pre koho píše, ale skôr o to, že vôbec píše. Bohužiaľ, ako spolupracovník a priateľ fašistických zločincov.
