Ruský baletný impresário a mág s fantáziou a odvahou Sergej Ďagilev ovládal balet v rokoch 1909 až 1929. Vďaka manažérskemu talentu a fantázii súboru Ballets Russes však priblížil Európe ruské umenie a baletu dal novú perspektívu. Bol vášnivým zberateľom talentov a okolo seba sústredil najlepších umelcov – slávnych tanečníkov, scénických výtvarníkov i významných skladateľov. Včera uplynulo 80 rokov od jeho úmrtia.
Sergej Ďagilev
Narodil sa 31. marca 1872 v ruskom Selišči.
V roku 1909 založil Ruský balet.
Zomrel 19. augusta 1929 v Benátkach.
Sergej Ďagilev bol pôvodne ruský statkár. Nie však nadlho, dávno predtým, ako založil Ballets Russes (Ruský balet) v Paríži, približoval spolu s avantgardnými umelcami konzervatívnym Rusom cit pre inú, predovšetkým západnú kultúru.
V Petrohrade na výstave ruských obrazov predstavil aj západných umelcov a následne v Paríži začal organizovať výstavy ruských maliarov doplnené koncertmi ruskej hudby: v roku 1908 napríklad uviedol Borisa Godunova s Fiodorom Šaljapinom. Mimoriadny záujem publika ho inšpiroval zorganizovať veľkú baletnú skupinu, ktorá v Paríži v roku 1909 po prvý raz vystúpila pod názvom Ballets Russes. Nezvyčajná choreografia a výnimočné výkony ohromili prieberčivé parížske publikum, ktoré vzápätí doslova prepadlo ruskému fenoménu.
Baletný škandál Pre Ruský balet začal Ďagilev objednávať hudbu u mladých avantgardných skladateľov, a to nielen u Debussyho, Ravela či R. Straussa, ale aj u Rusov Prokofjeva a Stravinského. Keď v Petrohrade počul jeho Ohňostroj, bol presvedčený, že Stravinského hudbou musí doplniť baletný súbor v Paríži.
Z premiéry k baletu Svätenie jari sa však stal najväčší škandál storočia. Počas predstavenia jedni revali, pískali a smiali sa, iní na čele s Ravelom nadšene tlieskali. Dámy takmer v mdlobách opúšťali lóže. Ďagilev a Stravinskij netušili, že výkony tanečníkov a divošská, nespútaná hudba k pohanským obradom, pri počúvaní ktorej aj v súčasnosti naskakujú zimomriavky, otvorili novú kapitolu moderného umenia 20. storočia. Kombinácia ruských tém a výkony umelcov mali silu a exotiku, ktorej Západ celkom podľahol. Tieto témy pôsobili ako ošiaľ aj na výtvarníkov Picassa, Matissa, Coco Chanel..., ktorí navrhovali k baletom nielen scénu, ale aj plagáty a obálky programov.
Ďagilev provokoval publikum aj tak, že na hudbu starších skladateľov (Scarlatti, Pergolesi, Rossini, Čajkovskij) tanečníci tancovali novým štýlom. Napríklad Američanka Isadora Duncanová bola predstaviteľkou antibaletnej školy, tancovala bosá na hudbu, ktorá nebola určená na tanec, skôr pre koncertné sály. Podobné nápady mala aj ruská tanečnica Ida Rubinsteinová, ktorá uviedla Ravelovo Bolero a Valčík.
Ruský balet.
Aj umierajúca labuť primabaleríny Pavlovovej v choreografii Fokina či Šeherezáda Rubinsteinovej a Nižinského a mnoho iných inscenácií sa dodnes tancuje na mnohých baletných scénach. Napriek protestom hudobníkov a teoretikov sa tanečné interpretácie symfonických diel ujali.
Žiarlivý a náladový Aj keď Ďagilev vyrábal hviezdy, žiarlil, ak ho opustili. Žiarlil aj na Idu Rubinsteinovú, keď od neho odišla a založila si vlastný balet a pritiahla k sebe aj niektorých sólistov.
Keď pre ňu začali komponovať aj Stravinskij, Ravel a Debussy, bol urazený a znechutený.
S Ďagilevom sa ťažko spolupracovalo. Ak niečo chcel, bol milý, keď sa nazlostil, reval ako lev. Za svojím umeleckým snom išiel bezohľadne. Napriek tomu sa obklopoval dokonalými tanečníkmi. Začal pestovať kult mužov, čo bola vtedy novinka. Bol však prezieravý. Každému novému objavu upravil a prebudoval repertoár. V súbore však vládla prísna disciplína a tréning za tvrdých podmienok. Aj veľké hviezdy museli tvrdo a pravidelne trénovať ako ostatní. Že to nebolo jednoduché, spomína výtvarník Jean Cocteau. V zákulisí to vraj vyzeralo ako v boxérskom ringu, keď sa pôvab spájal s brutalitou. Videl mladého dychčiaceho tanečníka, ktorý po tanci v zákulisí omdlel. Keď ho obliali vodou, triasli a fackali, prebral sa. Vzápätí sa ľahkým krokom vrátil na scénu a s úsmevom ďakoval za potlesk. Aj to bola podoba umenia. Iba takým drilom mohol Ďagilev vyčarovať divadlo neskutočnej fyzickej i umeleckej krásy.
Keď sa v roku 1929 pripravoval na oslavy 20. výročia Ruského baletu (za ten čas uviedol 68 baletných inscenácií), povedal,: „Mám hrôzu z tohto jubilea. Rád by som navždy zostal mladý.“ Zostal ním.
V tom istom roku zomrel, iba 57ročný, vyčerpaný muž. Po jeho smrti sa súbor rozpadol a jeho členovia sa rozpŕchli po svete. Všetky ďalšie pokusy o udržanie súboru mali len dočasný úspech a ich umelecká úroveň už nikdy nedosiahla úroveň Ďagilevovho Ruského baletu.
