5 rokmi, 27. júla 1824.
Alexandre Dumas
Narodil sa ako nemanželský syn spisovateľa Alexandra Dumasa 27. júla 1824 v Paríži.
V roku 1848 vydáva svoje klasické dielo Dáma s kaméliami.
Na Silvestra roku 1864 sa oženil s vdovou po princovi Alexandrovi Naryškinovi.
Zomrel 27. novembra 1895 v MarlyleRoi.
Rozprávačským majstrovstvom nadaný pôžitkár prišiel na svet vlastne náhodou. Skutočnosť, že bol nemanželským dieťaťom legendárneho románopisca Alexandra Dumasa, výrazne poznamenala jeho život. Otec ho prijal za svojho až ako sedemročného, no okamžite mu umožnil vzdelávanie na najkvalitnejších školách, kde bol preto obľúbeným terčom posmeškov.
Naturel jednotlivca však spútať nemožno, a tak ani sparťanská výchova penzionátov z mladého Dumasa nevytĺkla zakorenenú živelnosť zdedenú po starej matke pochádzajúcej z Haiti.
Písal, aby žil Alexandre Dumas mladší bol figliar. Keď sa ho raz spýtali, prečo sa so svojimi ťažkosťami obracia vždy na toho istého známeho, inak vychýreného smoliara, len pokojne odvrkol: „Páni, to je predsa jasné, ja som na jeho názor zvedavý, pretože potom len urobím opak toho, čo mi poradí, a je to v poriadku.“
Na rozdiel od otca, ktorého tvorba pripomínala „továreň na literatúru“ a o ktorého pôvodnosti sa pri mnohých dielach dodnes diskutuje, junior pričuchol k literatúre len preto, aby mohol žiť na vysokej nohe. Keď si jedného dňa uvedomil, že ho bohémsky život privádza na mizinu, písanie sa mu načas stalo nutnosťou. To sa odrazilo aj na básnickom debute Hriechy mladosti. Keď sa od poézie odpútal a rozhodol sa pre písanie príbehov s bohatým dejom, definitívne spečatil nesmrteľnosť Dumasovského tvorivého génu.
Kurtizána a jej kamélie Ako dvadsaťročné ucho stretol Dumas na parížskom predmestí Saint-Germain-en-Laye mladučkú kurtizánu Marie Duplessis, ktorej ženské prednosti mu poplietli hlavu.
Doráňaný jej predčasnou smrťou, nenaplnenou láskou ako i vedomím, že skutočnou láskou jej života bol uhorský skladateľ Franz Liszt, utiekol pre útechu do sveta literatúry. Vďaka tomu vznikol v priebehu troch týždňov roku 1848 romantický román Dáma s kaméliami. Tento príbeh sa stal libretom aj pre Verdiho operu La traviata.
Akýsi variant Rómea a Júlie prerývaný skutočným prežitkom vytvoril známy príbeh o rozkošnej prostitútke obľubujúcej biele a červené kamélie. Dumas nachádza najväčší tromf svojej práce v drobnokresbe pudom opantaného Armanda, ktorého stavia do protikladu k nepredvídateľným emóciám krásnej Marguerity. Kým Armando ju zahŕňa citmi, vášňou a hlavne peniazmi, rozšafná mladica sa skutočnému citu vyhýba.
Verná svojej profesii sa nedokáže upriamiť len na jediného milenca, pretože vie, že pri svojom nákladnom živote by ho po chvíli zruinovala.
Zaľúbenec tak aj po varovaní svojich najbližších znáša výstrelky svojho objektu lásky, ktorý sa stálym ponocovaním a pitím privádza do hrobu.
Kritik druhého cisárstva Dejiny francúzskej beletrie niekoľkokrát presvedčili, že nepoznajú žiadne tabu. Tak ako Émile Zola v diele Nana bez pardonu vykreslil spoločenské postavenie ľahkej ženy, nerozpakoval sa urobiť s tridsaťročným predstihom to isté ani Dumas.
Z vtedy len 24-ročného mladíka sa razom stáva posmelený poctivec, ktorý si vytýčil, že svoje dielo podrobí hlbokému sociálnemu a mravnému ponoru. Následná dramatizácia Dámy s kaméliami bola síce cenzúrou dlho zadržiavaná, no uvedenie sa stalo skutočným triumfom, vďaka čomu sa jej autor obrátil k divadlu.
V záplave svojich háklivých hier kriticky zobrazoval mravy druhého cisárstva a v snahe ozdraviť svet buržoázie s dávkou osobnej empatie riešil problémy nemanželských detí, rozvodov, cudzoložstva a kupliarstva.
Citové výlevy svojej matky, od ktorej bol v mladosti násilne odtrhnutý, mu v dospelom veku chtiacnechtiac poslúžili ako inšpirácia pri vytváraní zástupu tragických ženských postáv.
Jedna z nich, osudová Marie Duplessis, je pochovaná asi sto metrov od Dumasovho hrobu na cintoríne Montmartre.
