Amedeo Modigliani
Narodil sa 12. 7. 1884 v talianskom Livorne.
Do Francúzska sa presťahoval v roku 1906.
Bol príslušníkom Parížskej školy.
Zjednotil expresionizmus a kubizmus so symbolizmom.
Zomrel 24. 1. 1920 v Paríži.
Modigliani prišiel na svet v Toskánsku, v intelektuálne založenej rodine sefardských židov, ktorá práve vtedy zbankrotovala. Žili nesmierne skromne. Dedo, ako ho volali, bol často chorý, a tak mal v posteli čas na kreslenie.
Matka Eugénia ho podporovala, najmä keď postrehla jeho umelecké sklony. Keď mal 16 rokov, dostal tuberkulózu. Už vtedy obdivoval Danteho, Baudelaira, Nietzscheho a vo výtvarnom umení anglické maliarstvo a predraffaelistov.
Začalo ho to preto ťahať do vtedajšej mekky umelcov, kozmopolitného Paríža.
Francúzske omámenie Vybral sa tam a začal študovať na Akadémii Colarossi. Ešte stále tam kraľoval pocit fin de siecle, pestoval sa nihilizmus, mladí umelci sa spíjali a páchali samovraždy, ale začala sa rodiť aj avantgarda.
Žilo sa a debatovalo v kaviarňach, v ateliéroch, a fajčil sa hašiš. Modigliani však objavuje diela Lautreca, Cézanna, Matissa a býva na Montmartri, hneď vedľa Picassa. Abstrakcia ho však nelákala, kubizmus či fauvizmus mu nič nehovorili, radšej sa venoval figurálnej tvorbe.
Svojím exotickým zjavom mal úspechy u žien. Zaľúbil sa do ruskej poetky Anny Achmatovovej. Vďaka stálemu opojeniu sa preslávil aj mnohými excesmi – napokon, všetci ho volajú „Modi“, teda prekliaty.
Po krátkom čase ale začína byť vyčerpaný a odchádza domov do Livorna.
Princ z Montparnassu Po návrate chce žiť po novom a nasťahuje sa na Montparnasse 19. Veľmi ho ovplyvnilo stretnutie so sochárom Brancusim. Pod jeho vplyvom začal Modi robiť sochy, a to s výrazným vplyvom africkej domorodej kultúry. Tvorí najmä hlavy, s pretiahnutými tvarmi, veľmi dlhým hrdlom, štylizovanými nosmi, ústami a očami.
Materiál pre kamenné sochy kradol na staveniskách, lebo peniaze takmer nemal. Krehké zdravie mu však čoskoro nedovolilo tvrdo pracovať, preto začal maľovať portréty, s tvarmi podobnými jeho sochám.
Modelom často nevidno zrenice a výraz býva občas mierne ironický. Portrétuje ženy, svojich priateľov Picassa, Riveiru, Utrilla, Jacoba, či svoju milenku Beatrice Hastingsovú, s ktorou mal búrlivý vzťah, plný alkoholu a hádok. Choroba ho robí zraniteľným, na tvorbu však potrebuje alkohol, ktorý mu vysáva sily.
Našťastie sa zoznamuje so svojím neskorším mecenášom Leopoldom Zborowským, poľským básnikom a zároveň obchodníkom s obrazmi, chudobným, no čestným, a jeho ženou, ktorí mu z priateľstva nezištne pomáhali.
Spoznáva ale aj svoju veľkú lásku, 19-ročnú Jeanne Hebuternovú.
Škandalózna výstava Prvú, a žiaľ aj jedinú samostatnú výstavu, otvoril Modigliani v galérii Berhe Weill na Montmartri. Jeho akty pobúrili verejnosť a polícia obrazy skonfiškovala.
Boli novátorské – delikátne ľudské telo elegantne spojil s degenerovaným kultom ženy. Ornamentálna štylizácia podčiarkuje hlavný motív, nežný, senzuálny ženský akt. Nikdy však neskĺzol k vulgárnosti. Zborowski mu po výstave zariadil pobyt v Nice, kam sa uchýlil aj s Jeanne a narodila sa im tam dcéra.
Modigliani sa tak opil, že ju zabudol zapísať na matrike.
V máji 1919 sa vrátili do Paríža a nasťahovali sa do svojho prvého bytu. Modiglianimu sa však stále zhoršovalo zdravie a onedlho zomrel v nemocnici so slovami „Drahé Taliansko...“.
Jeanne bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, no dva dni nato vyskočila z okna. Až po troch rokoch sa ocitli v spoločnom hrobe na Pére Lachaise.
Autor: Zora Sirácka
