Sloboda, rovnosť, bratstvo. Koniec neobmedzenej moci a výdavkov kráľovského dvora. Demokracia. Z týchto ideálov Veľká francúzska revolúcia nepochybne vychádzala a neskôr ich pevne ukotvila dejinách Európy. Čerpala z nich aj ústava prvej Československej republiky, z ktorej ich zase prebrala naša terajšia ústava.
No deň D, ktorý sa označuje za začiatok revolúcie, sa zrodil v silných bolestiach. Štrnásty júl 1789 naplnili najmä násilie a chaos.
Zmätok a paranoja
Pevné koleso dejín sa roztočilo ešte omnoho skôr. Na hnev Parížanov, ktorí si nakoniec vyventilovali na Bastile, sa nahromadilo niekoľko dobrých dôvodov.
Kráľ Ľudovít XVI., ale najmä jeho predchodcovia, priviedli nákladnými vojnami štát do bankrotu. Rok 1789 bol navyše výnimočne neúrodný a v chudobných parížskych štvrtiach zúril hlad a choroby. Pohľad na rozhýrenú šľachtu a mocnú cirkev, ktoré platili len zanedbateľné dane, netešil.
Keď kráľ v máji po 275 rokoch zvolal do Versailles na poradu generálne stavy, šľachta vyššie dane odmietala. Udalosti nabrali na spáde, keď sa v júni tretí stav, ktorý zastupoval občanov, vyhlásil za národné zhromaždenie. Paríž cez noviny sledoval neústupnú šľachtu vo Versailles a nepáčilo sa mu to. Mesto zachvátili nepokoje.
Keď Ľudovít XVI. odvolal svojho nového financmajstra Jacqua Neckera, pohár pretiekol. Necker totiž navrhoval vyššie dane pre artistokratickú smotánku.
Olej do ohňa priliali fámy, že 30tisíc vojakov, ktorých nechal kráľ obkľúčiť Paríž, sa chystá spraviť poriadok s ich národným zhromaždením aj mestom.
Dvanásteho júla dorazila správa o odvolaní Neckera do Paríža. V nasledujúci deň došlo k niekoľkým zdážkam s vojskom a zomreli prví občania.
Rozzúrený dav vtedy zistil, že potrebuje viac zbraní. Ráno 14. júla sa demonštranti vydali do Invalidovne, kde sa zotavovali veteráni.
Tam sa dostali k mušketám, ale stále im chýbal pušný prach. Smerovali preto tam, kde ho ležalo 14 ton. Revolúcia sa mohla začať.
Vzdal sa. Popravili ho
Na útok na Bastilu však existoval ešte jeden dôvod. Vďaka dielam osvietenských mysliteľov, ktorí v nej sedeli, sa niekdajšia stredoveká pevnosť stala symbolom kráľovskej tyranie. Ľud tam išiel oslobodiť kráľových väzňov, ktorí mali žiť o chlebe a vode a rozkladať sa zaživa.
Našli Bastilu na východnom predmestí Parížam, ktorú chránila len tridsiatka členov švajčiarských gárd a 85 veteránov. Šéfoval im markíz Bernard de Launay, ktorý nikdy nebojoval.
Markíz sa snažil s tisíckou nahnevaných Parížanov vyjednávať, no neuspel. Chybou de Launaya podľa niektorých historikov bolo, že ich pustil tesne pred padaciu bránu. „Nikto už nemôže vedieť, odkiaľ prišiel prvý výstrel,“ píše sa na webe BBC venovanom revolúcii. Isté je len to, že nastal chaos. Niektorí Švajčiari si dokonca stihli obrátiť kabáty tak, aby sa mohli vydávať za väzňov. Po niekoľkých hodinách bojov de Launay s podmienkou, že mu neublížia, kapituloval.
V boji o Bastilu zomrelo 98 demonštrantov a jeden vojak. Nahnevaný dav potreboval viac obetí. Postreleného markíza odvliekol na radnicu, aby sa poradil, čo s ním. Keď v bolestiach kopol do brucha prítomného pekára pod rebro, dostal posledné rany.
Ľudia potom popravili aj nenávideného starostu Paríža. Hlavy oboch nastokli na koly a prešli sa s nimi po meste. Keď sa ľudia konečne dostali do útrob slávnej väznice, zmocnili sa síce zbraní a prachu, no inak boli sklamaní. V pomerne dobrých podmienkach tam našli len sedem väzňov: štyroch falšovateľov, dvoch bláznov a jedného deviantného šľachtica. Väznicu mali tesne pred revolúciou zatvoriť.
Násilie si nepripomínajú
Historik Winfried Schulze tvrdí, že osvietenci opísali Bastilu ako neznesiteľný žalár, aby lepšie predávali svoje knihy.
Iróniou dejín je aj fakt, že pád symbolu absolutizmu prežil kráľ v zdraví vo Versailles.
„14. júl; nič,“ napísal si v ten deň do svojho denníka. O udalostiach sa dozvedel až v noci. No vtedy ešte Parížania nežiadali aj hlavu s korunou. Ľudovít XVI. totiž ustúpil, odvelil vojakov pred mestom, opäť zamestnal Neckera a nakoniec si na klobúk zavesil aj červenobielo modrú revolučnú trikolóru.
Až v ďalšej fáze revolúcie jeho a ďalších asi 30tisíc sťala gilotína na námestí. No i tak už hlavy guvernéra Bastily a starostu Paríža nastoknuté na koloch predznamenali násilie počas jakobínskej vlády teroru.
Možno aj preto nie je pád Bastily to hlavné, čo si Francúzi 14. júla pripomínajú. Dôležitejší je pre nich 14. júl 1790, keď sa Francúzi zo všetkých kútov krajiny stretli na Sviatku federácií, aby po prvý raz oslávili pád Bastily a začiatok konštitučnej monarchie. Ako jeden národ.
„Tento deň nemožno viniť z preliatia čo i len kvapky krvi, z rozdelenia krajiny. Bolo to posvätenie jednoty Francúzska,“ vyhlásil v roku 1880 senátor Henri Martin, ktorý sa zaslúžil o to, že sviatkom sa stal 14. júl 1790. „Ak niekorí z vás môžu mať námietky proti prvému 14. júlu, určite nemajú žiadne proti tomu druhému.“
Ako oslavujú vo svete
Hádžu po sebe koláčmi, popíjajú francúzske víno, ochutnávajú syry. Tak sa oslavujú Dni Bastily.
BRATISLAVA. Ohňostroje, štátny sviatok, príhovory politikov či francúzskych osobností. Tak sa oslavuje 14. júl vo Francúzsku. Deň Bastily však oslavujú aj mimo jeho územia.
Pád Bastily a následné udalosti si budú pripomínať najmä v USA a v Kanade. Je to pochopiteľné, krajiny či ich časti v minulosti Francúzsku patrili. Kým v Paríži si výročie pripomínajú aj veľkou vojenskou prehliadkou, ktorá sa začína na Champs-Elysées a končí sa až na Place de la Concorde, v USA sú to skôr menšie a lokálne oslavy.
Vo Filadelfii napríklad hádžu koláčikmi, čím si chcú pripomenúť dobytie Bastily. Mária Antoinetta totiž údajne – i keď ide skôr o výmysel J. J. Rousseaua – hladujúcim sedliakom, ktorí nemali ani na chlieb, odkázala, že nech jedia koláče. V iných mestách sú karnevaly alebo francúzske dni s predstavením kuchyne či vín.
Tomáš Prokopčák
